Opasky si uťahujú stále tí istí ľudia

Na písacom stole predo mnou sedí utešená figúrka klauna. Jedným okom sa smeje a z druhého mu na líce steká veľká slza.

Ktosi mi ju pred rokmi daroval s tým, že je pre mňa charakteristická. Vraj stále šaškujem, ale keď si myslím, že ma nikto nevidí, tak som smutná. Tento názor ma síce nepotešil, ale uznávam, že v podstate je pravdivý. Prečo tým zabávam našich čitateľov?

O pár mesiacov bude 20. výročie založenia Fóra spotrebiteľov. Funguje ako občianske združenie, ktoré bezplatne pomáha ľuďom v oblasti spotrebiteľského práva. Počet podnetov - predovšetkým telefonických - hovorí o veľkej dôvere, ktorú v spoločnosti požívame. To, že nás považujú za čiastočne mienkotvorných a objektívnych je, samozrejme, potešujúce.

Zároveň je pre mňa bolestivé, že počet bezradných spotrebiteľov neklesá. Ba podnetov je nielen veľa, ale sú aj čoraz závažnejšie. Zákon o ochrane spotrebiteľov je na papieri v poriadku. Žiaľ, skutočnosť, že rozhodnúť o práve spotrebiteľa v závere rozhoduje súd, nesmierne sťažuje situáciu spotrebiteľov.

Podnikatelia v obchode a v službách už dávno zistili, že spotrebiteľ siahne k súdnej ceste iba málokedy. Obáva sa nielen finančnej náročnosti, ale aj nekonečných časových prieťahov. Oficiálna námietka verchušky, že zákon dáva občianskym združeniam možnosť zastupovať spotrebiteľov na súde, je plesknutím do vody. Dobrovoľnícke organizácie jednoducho nemajú prostriedky, aby mohli čo i len zálohovať poplatky za profesionálnu právnu pomoc. Je to situácia, ako keď štát prenáša kompetencie v školstve či sociálnej oblasti na mestá a obce, ale finančné prostriedky už na to nevyčleňuje.

Sklamaný spotrebiteľ sa preto potom od nás nedočká zastania v súdnom spore. Dôchodcovia zase musia plniť čakacie poradovníky na umiestnenie v štátnych domovoch dôchodcov, pretože obce a mestá na neštátne nemajú. Viem si predstaviť reakciu kompetentných, že je kríza a všetci si musia pritiahnuť opasky. Dovoľte mi však klaunovskú otázku: Vidíte okolo seba (smerom nahor), že by sa šetrilo? Je mi ľúto, ale ja osobne registrujem skôr pretrvávajúce vyhadzovanie peňazí zo strany štátnej správy a iných orgánov.

Neskončil sa nákup luxusných áut, vymieňa sa nábytok, školí sa vo vychytených miestach a rekonštruujú sa budovy a kancelárie, ktoré mohli počkať do konca krízy. Komunálni poslanci zo solidarity s občanmi sa vzdali časti svojich odmien (neporovnateľne nižších ako v parlamente) - ale nezaregistrovala som, že by taký krok zvažovali v parlamente.

Verte, naozaj nie som závistlivá. Môj otec ma ešte naučil, že závisť a žiarlivosť sú deštruktívne vlastnosti, ktoré zožierajú iba toho, kto je nimi ovládaný - a toho druhého iba provokujú k smiechu. No uznajte tú slzu v jednom oku - keď ešte aj dvadsať rokov po „nežnej“ sa solidarita a uťahovanie opaskov vyžaduje iba od poctivo pracujúcich.

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN