Mali by vrátiť aspoň zlomok miliárd

Sú veci, ktoré ma privádzajú do depresie. Nepovažujem sa za Vasilisu Premúdru, ale nechápem, prečo sa zdanlivo bezradne hovorí o veciach, ktoré hádam vie pomenovať aj osadenstvo každej vidieckej krčmy.

Napríklad bezprecedentná hanba nášho hokeja. Vraj starí sú už za zenitom - a nádejných mladých niet. Naozaj? Ak máte doma syna, ktorý by mal predpoklady na to stať sa dobrým hokejistom a chce za každú cenu byť členom klubu, potom sa majte na pozore. V nie tak dávnej minulosti prežila moja spolupracovníčka nasledujúcu príhodu. Za cenu naozaj vysokej finančnej sumy sa jej syn do takejto hokejovej prípravky dostal! Chlapec bol nadaný, šťastný - a po dvoch rokoch zrelý na psychiatra, totálne znechutený. Prečo?

Nuž, chlapec chodil na bezvýznamné zápasy... Ak však išlo o dôležité stretnutie, na ktorom vyberali nádejných chlapcov - zásadne sedel na lavici a na ľad sa nedostal. Na ňom sa predvádzali iba detičky prominentov, či už z hokeja alebo zo sponzorského zázemia. Čo dodať? Chalan sa na hokej vykašľal a Slovensko možno stratilo jedného špičkového hokejistu. Že je to protekcionizmus ako Brno? No a čo - dokážte to dobre financovanému hokejovému „zázemiu“!

Druhá problematika, ktorá ma štve, je omieľanie chudoby na Slovensku. Kto videl chudobu v rozvojových krajinách, mi dá za pravdu, že u nás sa iba kričí o chudobe. Žila som roky v dome, kde prevažovali neprispôsobiví Rómovia. Žasla som, čo všetko náš sociálny systém na túto skupinu vynakladá. V čase, keď dostali štedré dávky (na deti), sa na dvore veselila celá komunita. Keď sa všetko prepilo a prežralo, začalo sa vykrikovanie o tom, ako niet čo dať deťom do úst. Že tatko musel mať aj tak na „čučo“ a aj s mamkou na cigarety a mobily, je asi každému jasné. Poučenie? Ak tieto skupiny nenaučíme hospodáriť, môžeme do nich nalievať mechy eur - a deťom nepomôžeme.

Tretí problém sú dôchodcovia. Stále častejšie sa vytvára animozita medzi zarábajúcimi a poberateľmi dôchodkov (lepšie žobračeniek). Nepatrila som medzi strojcov dôchodkových zákonov. No som zvedavá, prečo nikomu doteraz nenapadlo vybrať daň od privatizérov. Dnes na základe rozpredaja majetku (vytvoreného práve dnešnými dôchodcami) pod názvom privatizácia sa táto superbohatá vrstva spoluobčanov - predovšetkým ich detičky - pozerá na dôchodcov ako na príživníkov.

Bolo by spravodlivé, aby sa našiel spôsob, ako vrátiť aspoň zlomok z tých miliárd, ktoré protekčníci a šikulkovia dostali za facku. A nech nikto nezačne vyťahovať kupónovú privatizáciu alebo súčasnú milionársku daň, ako snahu o akési vyrovnanie. Veď milionársku daň platia zväčšia ľudia, ktorí poctivo pracujú, a ich zárobok sa vôbec nepriblíži k miliónu za rok (v korunách). Nakoniec: Ak niekoho z kompetentných naozaj zaujímajú riešenia, rada im ich grátis pomôžem nájsť.

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN