Jedna suma sa platila, druhá bola na účte

V sobotu 31. januára 2009 sme sa s manželom vybrali na obed do reštaurácie Koliba - Expo. Reštaurácia nepatrí medzi najlacnejšie, a preto nám ani vo sne nenapadlo, že obed sa skončí tak, ako sa skončil.

Všetko prebiehalo viac-menej v poriadku až po moment, keď sme chceli zaplatiť. Pri stole sa objavil čašník s peňaženkou a perom v ruke a nasledovala scéna ako z filmu „Vrchní, prchni!", keď si začal pred nami nahlas spočítavať jednotlivé položky: „Takže cola, malé pivo, slepačí vývar...... 31,18!" Bez účtu, len tak na základe jeho výpočtov. Zaplatili sme a vypýtali si účet. Čašník o pár minút priniesol účet, ktorý vyzeral ešte horšie, ako keby ho „krava žula" a bez slova zmizol.

Akosi sme ani neboli prekvapení, keď sme zistili, že konečná suma na účte sa líši od tej, ktorú si čašník od nás vypýtal, samozrejme v náš neprospech. Účet znel na 31,03 €. Neviem prečo som čakala, že čašník sa za vzniknutú situáciu sám od seba ospravedlní. Kdeže! Tak sme si ho zavolali a slušne mu oznámili, že suma na účte je iná ako tá, ktorú od nás pýtal, na čo čašník zareagoval „Aha, tak sa ospravedlňujem, rozdiel vám vrátim".

Mne to však nestačilo a dožadovala som sa vysvetlenia, ako prišiel pri platení k sume o 15 centov vyššej, keď si ešte pred nami všetky položky pred platením prekontroloval. „No asi som sa pomýlil". Tak neviem, držím v ruke účet na 31,03 a prečítam nahlas 31,18? Že by ten účet v čase platenia vôbec ešte nebol vytlačený...? „Bol vytlačený, len som ho zahodil do koša, veď vidíte, že je pokrčený," znela čašníkova odpoveď.

Chcela som hovoriť s vedúcim, vedúci vraj príde asi o pol hodinu... Trvala som na vysvetlení, veď nie sme v podniku 4. cenovej skupiny, kde platím od oka a zhúžvané účty sa povaľujú v koši. Vysvetlenia sme sa nedočkali, čašník dokola opakoval svoju verziu o tom, ako sa „proste pomýlil" a nikto u koho by som sa mohla sťažovať, tam nie je a tak skoro ani nebude.

Ku cti reštaurácie slúži hádam iba to, ako sme sa nakoniec „dohodli" - že ako odškodné za zjavné okrádanie žiadam celý obed preplatiť späť a čašník napodiv súhlasil. Že by ho predsa prenasledovalo zlé svedomie a strach, že sťažnosť poženieme ďalej? Z reštaurácie sme odchádzali rozčarovaní a, samozrejme, rozhodnutí sa sem už nikdy nevrátiť.

Martina Onuferová, Petržalka
LIST ČITATEĽA