Nevieme, komu sa máme poďakovať

Jedného pekného slnečného utorkového septembrového rána sa vybrala skupinka usmievavých detí s výbornou náladou a ešte lepšími paniami vychovávateľkami, asistentkami, ale aj obetavými rodičmi za dobrodružnou cestou spoznávania živočíšnej ríše do bratislavskej ZOO.

Cesta bola naozaj adrenalínová, keďže šlo o mentálne a fyzicky postihnuté deťúrence, ktoré sa tešili z každej maličkosti a smiech bol hlavnou pohonnou silou. Ich entuziazmus a iskričky v očiach dobíjali „batérie“ tým, ktorí ich tlačili na vozíkoch a pri žiadnych prekážkach, či už šlo o vybavenie slovenských ciest alebo pohľady okoloidúcich, si nenechali ani raz ukradnúť úsmev z tvárí.

Na údiv všetkých hneď prvý autobus zobral naraz všetkých päť vozíkov a výprava sa nemusela deliť a strácať čas čakaním sa. Všetky tváre plné očakávania, samozrejme, upútali všetkých, no a skutočná cesta sa začala. Našli sa aj ochotné osôbky, ktoré nám pomohli s nástupom aj výstupom, a to nás ešte viac utužilo a smelo sme si vykračovali za svojím cieľom. Ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa na mieste. Pánu šoférovi, ktorý nám odmietol prezradiť meno, sme sa pekne poďakovali.

Nasledujúce riadky budú ako vytrhnuté z filmu, nad ktorými ešte stále viacerí rozmýšľame, či to nebol len sen. Ako sme si tam tak postávali v dobrej nálade a „zažratí“ do rozhovoru plní emócií z posledných hodín, podišla ku nám sympatická pani a milo s nami nadviazala komunikáciu ohľadom práce s takýmito deťmi so slovami obdivu a úcty.

Keďže takéto situácie určite každý z nás nezažíva bežne, zamyslela som sa, o čo tu môže ísť a hľadala som možné pochybnosti a bola som opatrná voči každému slovu, veď koniec koncov žijem v dnešnej dobe. No teraz sa za to až červenám, že moje zmýšľanie bolo hneď z takéhoto súdka, pretože sa zdá, že dobrí ľudia sa ešte vždy nájdu.

No opatrnosti asi nikdy nie je dosť a treba si najprv „oťukať“, s kým sa dať do reči a s kým nie. Pani bola veľmi milá a vyžaroval z nej rešpekt k takejto práci, čo mi veľmi lichotilo, no neustále som dávala na správnu mieru, že je to len málo z toho, čím môžu ľudia so špeciálnou pedagogikou prispieť k šťastiu deťom, pre ktoré sa rozhodli búrať bariéry.

Keď sa blížila naša cieľová zastávka, začala som sa lúčiť a poďakovala som sa za príjemnú reakciu, ktorá nesmierne potešila, keď tu zrazu, ako už vystupujem, pani podíde bližšie a podáva mi ruku. Gesto som opätovala a urýchlene vystúpila na signál, ktorý sa rozozvučal. V tej rýchlosti som si ani poriadne nestihla uvedomiť, čo sa stalo. Stála som vonku na zastávke a pomaly otvárajúc dlaň nachádzam v nej tisíc slovenských korún.

Pohľad a úsmev plný srdiečka pri podávaní ruky mám stále pred očami a táto scéna ako vytrhnutá z rozprávky mi vždy vyčarí úsmev na tvári a obdiv pre neznámu paniu z autobusu. Keďže som sa nestihla ani poďakovať, čo ma veľmi mrzí, možno sa mi to podarí aspoň takouto cestou a rada ňou vyslovím jedno veľké: „Ďakujem.“ Aj keď možno nie až také veľké ako tie deťúrence, ktoré sa potešia niečomu novému v ich triede. Ešte raz: Ďakujeme!!!

Zamestnanci a deti zo Špeciálnej základnej školy na Nevädzovej ulici 3 v Bratislave
LIST ČITATEĽA