Únosmi mŕtvych si pohrebné služby zlepšujú príjmy
Až morbídne sú okolnosti, ktoré musia prežívať niektorí ľudia vo chvíľach, keď by potrebovali naopak najviac ohľadu - pri poslednej rozlúčke so svojimi blízkymi.
Rozmohli sa totiž exkluzívne zmluvy medzi zdravotníckymi zariadeniami a pohrebnými službami o odvoze mŕtvych. Tie berú mŕtvych zaradom a ak chcú pozostalí zveriť rozlúčku inej pohrebnej spoločnosti, účtujú im odvoz, uloženie mŕtvoly v chladiacom boxe, dokonca aj amortizáciu rovnošiat svojich zamestnancov - ide o tisíce korún. Pozostalí však chápu takýto odvoz ako únos.
Otrasná necitlivosť je vystupňovaná tým, že exkluzívne zmluvné spoločnosti dostanú aj doklady o mŕtvom, úmrtný list a často aj chorobopis. Podľa všetkého tu dochádza aj k porušovaniu zákona o ochrane údajov, nehovoriac o tom, že pozostalý formálne nevie o smrti svojho blízkeho a že bez týchto dokladov ho pochovať nemôže, dokumenty však dostane, až keď vyplatí, čo si neobjednal.
Skutočnosť vieme ilustrovať minimálne dvoma príkladmi z dvoch pohrebných služieb, jednou z obetí bola dokonca právnička I. S. pracujúca vo verejnej správe. Tá to hodnotí ako zneužívanie citovej tiesne a hovorí: „Pozostalý nemá platiť to, čo si neobjednal, ak by sa o mŕtvolu nestaral, o týždeň by ho sami vyhľadali, aby sa tela zbavili. Lenže vie sa, že to nikto nevydrží. Odo mňa samej chceli najprv okolo sedemtisíc, keď som sa bila, sumu znižovali, ale pri dvoch tisícoch som už aj ja podľahla.“ Pani I. S. odviezli zosnulú mamičku z liečebne v Prievoze, oznámili, ktoré pohrebníctvo ju má a pre nich sa to skončilo.
Podobne aj pán R. F., ktorému zomrel otec v jednom z ústavov Fakultnej nemocnice, mal pohrebnej službe zaplatiť štyritisíc korún, čo sa mu podarilo skresať na polovičku. Pán R. F. však zistil, že dvadsaťštyrihodinové uloženie mŕtveho a všetky náklady s tým spojené mala dotyčnej firme preplatiť sama nemocnica, čo je výslovne uvedené v dokladoch o prevzatí mŕtveho.
Oslovili sme pohrebnú službu, ktorej sa oba prípady týkajú. Jej majiteľ skonštatoval, že exkluzívne zmluvy „má uzavreté každá jedna pohrebná služba“. Poprel však, že by jeho spoločnosť v podobných prípadoch, ako sme opísali, niečo od pozostalých žiadala. Tvrdí, že situácia sa inak riešiť nedá, lebo podľa pohrebného zákona po skone pacienta sa musí do dvoch hodín telo odviezť.
Napokon - či niečo v takých prípadoch pohrebné spoločnosti neoprávnene účtujú, či nie, sa netreba dohadovať, k veci by mali byť aj doklady o príjme. Z radov pohrebníkov sme počuli, že pohrebný biznis je absolútne nekontrolovaný. A kontrolovať by ho mali - nielen rezort zdravotníctva, ale aj obchodná inšpekcia, aj protimonopolný úrad, možno aj kriminálka a ak existuje niečo, čo chráni citový život občana - aj táto inštitúcia, a tá predovšetkým. Možno by to mohol byť živnostenský úrad. Unášanie mŕtvych, nech sa to maskuje akokoľvek, nemá príliš veľa spoločné s profesionálnou etikou.
Gustav Bartovic