Výnimočný boxerský klub: Zdraví a hendikepovaní tu boxujú spolu

Zdroj: Matúš Husár

Hádam v žiadnom boxerskom klube nenájdete toľko rôznorodých názorov na to, prečo sa venovať boxu, ako v Undergroud box clube Bratislava, ktorý trénuje v petržalskom Ovsišti. Jeho špecifikom je, že integruje ľudí, ktorých by ste netypovali, žeby niekedy mohli boxovať.

Iste, nájdete tu aj silné jadro boxerov, ktorí chodia do zápasov, ženy a deti, ale aj dvoch vozičkárov či autistu. Každý je iný, a predsa sa zhodujú, že sú ako rodina.

Je streda a ja sledujem tréning dospelých. „Vezmite si jednoručky, začíname, predný, zadný hák...“ zavelí tréner Marián Malík. Sledujem šialené tempo, po polhodine úderov boxerskej abecedy sú všetci spotení. A to sa im práve páči. Makačka, veľa akcie, tréning vo dvojici a v tempe. Kvôli tomu sem prichádzajú muži aj zo Svätého Jura, Serede či Galanty.

Valentína mi zas na box dáva celkom iný, poetickejší, pohľad. „Odmalička som túžila boxovať,“ hovorí. „Aj som tancovala a v boxe tanec cítim tiež. Spoločná je rôznorodosť pohybov. Jedno mi dopĺňa druhé. Ale na to, aby ste pochopili, čo všetko box ponúka, vám nestačí celý život.“

Zdroj: Matúš Husár

Milan Jurek mi vysvetľuje, že počas života zbieral choroby, ktoré vyústili až do amputácie nohy. Odkedy sa však venuje boxu, duševne pookrial, viac vládze, zosilneli mu ruky a ani s dýchaním už nemá taký problém. „A keď na mňa doľahne ťažká chvíľa, vytrieskam ju do vreca,“ hovorí muž, ktorý sa spoločne s trénerom Mariánom Malíkom, rozhodol založiť Slovenskú paraboxerskú asociáciu. Chcú dokázať, že box je skutočne pre všetkých . Aj pre vozičkárov, aj pre mentálne znevýhodnených. Len, iné je trénovať klasický box zdravých ľudí a iné tých s hendikepom. Preto prispôsobujú tréning individuálnym potrebám človeka. Skúsenosť, že je to možné, už majú. Dvanásťročný Peťko, ktorý trpí ľahšou formou autizmu, sa na detských tréningoch našiel. „Zlepšila sa mu koordinácia pohybov, lepšie sa sústredí, ale čo je najviac, socializuje sa medzi bežnými deťmi. Ten pocit byť prijatý spoločnosťou cítim ako veľký benefit napokon aj ja sám,“ hovorí Milan Jurek a pozýva ľudí s rôznymi hendikepmi, aby odhodili zábrany aj predsudky voči boxu a prišli sa pozrieť na tréning. „Peťko napríklad dokázal zapojiť celú rodinu. Otec už trénuje tiež a mama občas vypomáha pri lapovaní.“

Aj pre deti s nadváhou

Tréner Marián Malík vie, aké je to mať zdravotné problémy. Prekonal obojstrannú pľúcnu embóliu, so zápasmi bol koniec. „Keď som ležal v nemocnici, jedna z lekárok ma požiadala, či by som ju nenaučil niečo z boxu. Trénerskú licenciu som si vlastne spravil len kvôli nej,“ smeje sa. Dnes trénuje päť dni v týždni, má dve práce a rodinu. Kedy to všetko stíha?
Pondelky, stredy a piatky od 19h patria staršiemu dorastu a seniorom, ku ktorým sa pridávajú hendikepovaní dospelí. Vozičkár Vlado si vraj už trúfa aj do ringu. Utorky a stredy od 18h zas deťom. Tie kontakt vo dvojici nerobia. Box je pre nich viac pohyb, tréning disciplíny, zlepšenie koordinácie a kondičky. „A poznanie, že ak niečo chcem, musím si to odmakať sám. Rodičia mi to nekúpia,“ hovorí Marián Malík.

Zdroj: Matúš Husár

Zakríknuté deti získajú sebavedomie, ale nie preto, že „sa vedia biť“. Tieto predsudky musí tréner rodičom občas vyvracať. Stáva sa totiž, že deti sú nadšené aj talentované, ale rodičia s boxom nesúhlasia. „Mal som taký prípad. Otec bol proti, chlapec nemohol. Ale dovŕšil 18 rokov a prišiel na tréning aj tak... Preto rodičov presviedčam, aby skôr, ako vyrieknu verdikt, prišli sa na tréning pozrieť osobne.“

Pridať sa možno kedykoľvek v priebehu roka. A pokojne aj s nadváhou. Marián Malík má aj v súvislosti s ňou konkrétny príbeh. Vraj každý tréner čaká na talent, ktorý za ním príde možno raz za život. Jemu sa táto vízia naplnila v podobe Ľudovíta Zsirosa. „Keď sem prišiel, mal 13 rokov a 90 kilogramov,“ spomína. Sám zmenil jedálniček, schudol, nabral výšku, zosilnel. V pätnástich rokoch má za sebou 15 zápasov. Vraj boxeri vedia, aká je to sila.

(in)