Hokejový Slovan si na finálové prehry nezvykol

Máločo bolí hokejového fanúšika Slovana tak, ako finálová prehra, navyše s arcirivalom z východu. Jednoducho, nie je na takéto situácie zvyknutý a nikdy si na ne nezvykne.

Jediný raz sa také niečo Slovanu prihodilo v roku 1999. Zhodou okolností bola to v istom zmysle podobná sezóna ako tá tohtoročná. Aj vtedy Slovan suverénnym spôsobom vyhral základnú časť, zatiaľ čo Košice sa zmietali nielen vo výkonnostných, ale aj vo finančných problémoch. Teraz rozdiel počas roku predsa len nebol až taký očividný. Róbert Pukalovič už v januári upozorňoval na to, že liga speje k svojmu obvyklému vyvrcholeniu - finálovej sérii medzi dvoma najúspešnejšími klubmi a tradičnými rivalmi.

Napriek prehre vo finálovej sérii by však belasá rodina nemala v okamihoch košických osláv zabúdať na všetky pozitívne momenty uplynulej sezóny. Slovan vyhral základnú časť nevídaným spôsobom, v podstate systémom štart - cieľ, keď získal úctyhodných 84 percent všetkých možných bodov. Pritom do sezóny vôbec nevstupoval ako favorit. Mužstvo prešlo po vlaňajšej semifinálovej prehre s disponovanou Skalicou radikálnou obmenou. Navyše kvôli prestavbe domovského stánku sa muselo sťahovať do oveľa skromnejších ružinovských pomerov. Aj tie mohlo začať využívať až po piatich úvodných zápasoch sezóny odohraných na klziskách súperov. Kde-kto sa vtedy obával, že Slovan môže stráviť väčšinu sezóny v nudnom strede tabuľky. Maroš Krajči však už na rozlúčke so starým zimákom sľuboval nový Slovan, hladný po titule, a taký sme ho zažívali počas celej sezóny. Azda najviac utkvel v pamäti druhý domáci zápas proti Martinu (4:0), v ktorom Slovan v tom čase vedúcemu tímu tabuľky doslova znechutil hokej brilantným výkonom od mladého brankára Konráda až po štvrtý útok.

Do mužstva sa bez väčších problémov zapracovali nové posily (Hunovci, Nedorost, Skokan, Demel, Turunen), svoju fazónu po celý rok ukazovali Kuľha, Hujsa, Vaic, Lipiansky, duša Slovana - Miro Lažo - zažiaril v play off. Konkurenciu zvýšili juniori (Štajnoch, Rusnák, Bezák, neskôr najmä L. Hudáček a Bakoš), čím sa nielenže stalo niečo nevídané - Slovan hral väčšinu sezóny na štyri útoky - ale najmä sú prísľubom pre najbližšiu budúcnosť a ambície Slovana.

Finále rozhodujú maličkosti. Možno Slovanu uškodila príliš hladká cesta doň a zbytočne dlhé čakanie na najbližší zápas. Tak sa stalo, že práve na začiatku finále Slovan prehral dva zápasy po sebe, čo nedopustil počas celej sezóny. Úprimne, ani atmosféra v Ružinove nebola vždy finálová, samozrejme, s výnimkou kotla. Ani ten však napríklad počas celej sezóny ani raz nevyvolal meno trénera. Slovan býval majstrom vtedy, keď sa spolu s hráčmi skandovali aj mená trénerov. Keď k tomu prirátame nezvyčajne nízku úspešnosť brankára v prvých dvoch zápasoch a zopár zlomových momentov - najmä neuveriteľný skrat v druhom zápase po získaní vedenia 3:2 - začína byť mozaika dôvodov, prečo sa trofej nevrátila po roku späť do Bratislavy, kompletná. V novej modernej desaťtisícovej aréne, s víťazným typom trénera a s vhodne doplneným kádrom sa však čakanie Slovana na ďalší titul môže skončiť už takto o rok.

Milan Vajda