Hriňák chce chodiť na futbal aj v nedeľu dopoludnia

Slovenský futbal nemal len Ľuboša Micheľa, ale dobré meno jeho rozhodcov šírili aj ďalší arbitri. Jedným z nich bol Bratislavčan Vladimír HRIŇÁK, ktorý v najvyšších súťažiach pôsobil od roku 1992.

Prvý ročník pískal ešte vo federálnej lige, jeseň 2009 zase bola tou záverečnou, v ktorej sa tento známy medzinárodný rozhodca objavil nielen na domácej, ale aj na medzinárodnej scéne. Posledným decembrovým dňom Vladimír Hriňák ukončil svoju medzinárodnú kariéru a hoci mohol ešte pol roka pískať Corgoň ligu, zo zdravotných dôvodov sa rozhodol píšťalku definitívne zavesiť na klinec.

Kde sú vaše športové začiatky?

- Som rodený Petržalčan, vyrastal som v starej Petržalke, ktorá bola v sedemdesiatych rokoch minulého storočia jednou veľkou ovocnou záhradou s rodinnými domami a rajom na športovanie detí. Pouličný futbal, preteky na bicykloch, v zime hokej na zamrznutej Šutrovke alebo Pečenskom jazere, boli samozrejmou vecou, rovnako ako kluby Iskra Matador, Spoje, Pravda, ZŤS Petržalka, ČH Bratislava, Ovsište...

Hrali ste za niekoho aj aktívne?

- Od prípravky som bol v ČH, no súčasne som hral aj tenis za Matador. V tom čase, v rokoch 1975-76, som dokonca patril medzi najlepších mladších žiakov v tenise na Slovensku. Kvalifikoval som sa aj na majstrovstvá Československa, čo bol v tom čase obrovský úspech. Rovnako ma však bavil aj futbal a práve v tom období som sa musel rozhodnúť len pre jeden šport. Vyhral futbal.

Ktorých futbalistov ste v tom čase obdivovali?

- V tom čase sme sa stali majstrami Európy, bol tu veľký Slovan, skoro rovnako veľký Inter s Petrášom, Jurkemikom, Barmošom, Szikorom. Futbal sa stal v tom čase veľkým fenoménom. Obdivoval som bratov Čapkovičovcov, ktorí vyrastali na susednej ulici v Petržalke, Karola Jokla, pamätné góly v priamom súboji o titul s Interom, elegantného a s prehľadom hrajúceho Ondruša, kľučky Masného, jeho presné centre na Švehlíka.

Ako dlho trvala vaša hráčska kariéra?

- V ČH som bol až do svojich devätnástich rokoch. V dorasteneckej kategórií som sa dostal do 2. ligy a s futbalom som skončil po krátkom hosťovaní vo Vinohradoch.

Kedy ste sa rozhodli pre rozhodcovskú kariéru?

- Po skončení hráčskej činnosti som chcel pokračovať vo futbale. Náš rodinný priateľ Karol Baranovič mi navrhol, aby som sa dal na rozhodovanie, že má spolupracovníka Vlada Smoláka, vtedy výborného rozhodcu, ktorý pracoval v Bratislavskom futbalovom zväze. Ďalšou motiváciou bol Jozef Chocholouš, rovnako Petržalčan a sused, v tom čase vychádzajúca hviezda vo federálnej lige a dá sa povedať, že po mojom otcovi aj môj najväčší fanúšik a zároveň radca.

Pamätáte si prvé zápasy a atmosféru vtedajších bratislavských ihrísk?

- Prvé stretnutie som odpískal na jar 1983 a bol to žiacky zápas Petržalka - Vinohrady. Hralo sa na ihrisku učilišťa za kúpaliskom Matador. Atmosféra v malom futbale bola prekrásna a zanechala neopakovateľné pocity. Ako mladý rozhodca som napríklad viedol stretnutia Technickému sklu s legendami ako Levický, Jurkemik, Gogh, Obložinský, Kováč... Pomaly som navyše začal zisťovať, že to, ako to na ihrisku robím, sa začína ľuďom páčiť. A mal som aj šťastie na dobrých ľudí okolo seba. Na takých, ktorí neškodili, ale pomáhali a súčasne aj povedali, čo bolo zlé. Napríklad páni Farkaš, Lackovič, Gono, Lešťák, všetko vynikajúci ľudia.

Spomínate si ešte na vstup do veľkého futbalu?

- Raz večer, v júni roku 1992, po záverečnom zasadnutí KR SFZ k nám domov zavolal pán Farkaš. Spýtal sa ma, ako sa mám a že by rád povedal niečo môjmu otcovi. Je to veľmi inteligentný pán a vedel, prečo to chcel povedať najskôr otcovi... Bola to správa o mojom postupe do federálnej ligy medzi 28 najlepších rozhodcov v Československu.

A pamätáte si ešte prvý ligový duel?

- Ako asistent rozhodcu som bol 23. augusta 1992 na čiare v zápase Nitra - Hradec Králové, ako hlavný rozhodca 13. septembra 1992 v stretnutí Trnava - Dunajská Streda. Paradoxne, tam, kde som začínal, tam som potom aj skončil. Môj posledný zápas v lige bol Nitra - Dubnica, o sedemnásť rokov neskôr, 29. novembra 2009.

Rád si vybavujete vypredané derby Inter - Slovan z mája 1993. Čo tam bolo také najpamätnejšie?

- Krásne počasie, vypredané Pasienky, fantastická atmosféra, vysoká úroveň, boj o titul fantastický výkon Petra Dubovského a jeho dva strelené góly, podpora mojich starších kolegov Pepa Chocholouša a Jána Fašunga na čiarach, slová trénera Jozefa Adamca po stretnutí, kde okrem iného vyslovil pamätné slová: „Ďakujem rozhodcom za perfektný výkon, a ako vidíte, Adamec má pre mužov v čiernom aj pekné slovo."

Kde sa vám najlepšie pískalo?

- Odchádzajúce Tehelné pole bolo pre mňa vždy štadiónom číslo jedna, ale najlepšia, až výnimočná atmosféra bývala v nedeľu predpoludním v derby Petržalka - Slovan. Je škoda, že nedeľňajší čas 10.30 je preč, určite chýba každému bratislavskému fanúšikovi.

Na ktorých bratislavských hráčov, trénerov či funkcionárov budete najradšej spomínať?

- Starších som už spomínal. Z mojej generácie to boli Tittel, Weiss, Molnár, Timko, Luhový, Dubovský, s ktorými sme, aj keď k niečomu na ihrisku došlo, vedeli nájsť spoločnú reč . Z trénerov si veľmi vážim Jozefa Vengloša a Dušana Galisa, a nesmiem zabudnúť ani na Jána Popluhára. Z funkcionárov je to jednoznačne Rudo Janček.

Čo by ste zaželali v novom roku Slovanu a Petržalke, prípadne celému bratislavskému futbalu?

- Vzhľadom na to, že som dlhoročným funkcionárom v štruktúrach Bratislavského futbalového zväzu, želám nášmu malému futbalu, aby sa konečne zastavilo búranie futbalových ihrísk, a naopak, aby sa našli priestory a peniaze na vybudovanie nových. Aby sa postavilo nové Tehelné pole a v Petržalke malý útulný štadión, nech máme pred nedeľňajším obedom kam chodiť.

Budete aj naďalej pôsobiť vo futbale, alebo sa chcete venovať inej oblasti?

- Vo futbale pracujem ako podpredseda Oblastného futbalového zväzu Bratislava-mesto, ako predseda Komisie rozhodcov a chcem v tom aj pokračovať. Bol by som rád, keby sme vychovali dobrých rozhodcov, ktorí by bratislavský futbal reprezentovali na medzinárodnej scéne. Tak, ak ako ja som bol pokračovateľom Karola Galbu, Dušana Krchňáka alebo Jozefa Marka.

Zhováral sa Dušan Blaško
FOTO - archív V. H.