Volejbalisti ČH si chceli pred finále EPM dať prilby

10.6.2009
0
Páčil sa vám článok?

Športová hala v bratislavskom Parku kultúry a oddychu prežívala svoje najslávnejšie volejbalové chvíle v druhej polovici 70. rokov 20. storočia. Zaslúžili sa o to hráči ČH Bratislava, majstri republiky či víťazi EPM, medzi ktorými bol jednou z najväčších hviezd Štefan PIPA.

ZLANÁRIL HO BANÁŠ
Všetko sa to začalo začiatkom 70. rokov, keď bratislavskí funkcionári stiahli do „Červenky“ hráčov ako Kroču, Pipu, Halandu, Sirvoňa, Tokára, neskôr Repáka, Cifru, Novotného... Od toho momentu sa začala hviezdna éra aj samotného Štefana Pipu. „Som Bratislavčan a prvé roky som pôsobil v doraste Slovane. Odtiaľ som narukoval na vojnu, kde si ma vybrala ČH. V nej som absolvoval vojenčinu. V tom období sa tu aj začala vytvárať dobrá partia. Prichádzali mladí hráči, každý rok aspoň jeden a tí najlepší potom zostávali, oficiálne ako športoví inštruktori,“ spomína Štefan Pipa.

Volejbal mu učaroval ešte ako mladému chlapcovi, v tom čase chodieval na Palisády obzerať Labudu či Goliana... „Hrávalo sa vonku, na antuke. Koketoval som vtedy so všetkými športmi, ktoré sme robili v základnej škole, ale nakoniec vyhral volejbal. Hoci až v neskoršom veku, pretože aktívne som s ním začal ako druhák na gymnáziu. Mal som necelých sedemnásť a pod sieť ma stiahol Jožo Banáš, neskorší poslanec. Hral za susedný Slovan a on ma presvedčil, aby som to predsa len skúsil.“

V „Červenke“ bol od roku 1970 a práve o dva roky neskôr zažil aj pád do druhej ligy. Ako teraz vraví, po vypadnutí nemal strach, že by sa klub nemusel pozviechať. „Vedeli sme, že na to máme, akurát nám chýbali skúsenosti. Boli sme mladí, nemali sme toľko nahraného ako hráči v Česku, kde bola dlhšia volejbalová tradícia. Na Slovensku dovtedy pôsobila iba Slávia Bratislava, ale aj tá sa vtedy skôr trápila. Raz vypadla, raz postúpila, preto som o nej ako o svojom budúcom klube veľmi nerozmýšľal.“

Jedným z rozhodujúcich faktorov, ktorý sa podpísal na neskorších úspechoch ČH, bol príchod hráča a neskôr trénera Pavla Schenka z Brna. „Pavčo prišiel po mníchovskej olympiáde ako posila, ale musím zdôrazniť, že pevné základy položil už pred ním tréner Böhm. Dodnes si pamätám, ako sme s ním naháňali kondičku a ako nám rozprával, koľkokrát ešte musíme vyskočiť, aby sme mohli hrať Extraligu. Stále nás presviedčal, že na to máme. Keď prišiel Pavčo, tak mal smolu, hneď v prvom stretnutí sa zranil, takže potom už len trénoval. Úspešne“

RUMUNI ICH VYSTRAŠILI
Po návrate do najvyššej súťaže v roku 1974 nasledovali najväčšie triumfy ČH. V roku 1977 obsadila druhé miesto, ale o rok už bola prvá a ďalšiu sezónu získala Európsky pohár majstrov. Zaujímavosťou bolo, že prvý titul oslavovala po záverečnom turnaji, kde družstvá počas troch dní odohrali štyri zápasy - v jeden deň aj dve stretnutia. „Tak sa vtedy hralo. Všetkých päť prvých tímov organizovalo jeden turnaj a ten sa musel odohrať v priebehu dvoch-troch dní.“

Nezabudnuteľné spomienky priniesol Brusel 1979 a finálový turnaj EPM. ČH Bratislava tam síce cestovala ako československý majster, ale aj tak patrila skôr k outsiderom. „O prvenstve sme veľmi neuvažovali. Boli tam Poliaci, majstri sveta, v kádri mali troch hráčov, ktorí hrali v základe svetových šampiónov. V semifinále sme však vyhrali 3:2 a boli sme vo finále. Tam sme narazili na Rumunov. Tiež bolo 3:2, ale priznávam, že keď sme ich počas rozcvičky videli smečovať, tak sme si vraveli, že si pre istotu nasadíme prilby a objednáme nosidlá,“ vracia sa do Bruselu Štefan Pipa.

V ligovej súťaži chodilo na zápasy ČH vyše tisíc divákov, keď prišli Aero Odolená Voda, či RH Praha, PKO bolo často zaplnené až po strechu. „Najväčšie derby bývali s RH Praha. To bol najväčší konkurent. No možno vyhrotenejšie to bývalo medzi funkcionármi ako medzi hráčmi...“ V súťaži krásy bratislavských športovkýň vtedy kraľovali volejbalistky, na ktoré sa chodili pozerať nielen volejbaloví fanúšikovia. „Nás chlapov nikto až tak neobletoval (smiech). Všetko bolo v rámci normy. Bratislavské dievčatá nás síce poznali, ale my sme to nepreháňali,“ usmieva sa Štefan Pipa.

ANI JEDEN ROZVOD
Pri obzretí späť nezabudne zdôrazniť partiu, skvelý kolektív, ktorý sa vtedy v PKO vytvoril a ktorý drží dodnes: „Vedeli sme hrať volejbal, ale aj zabaviť sa. Zdeno Kroča hral napríklad na gitare, pri ňom sme si zaspievali. V nedeľu sme zase chodievali do Šenkvickej a v nej sme vykecávali zápasy. A musím zdôrazniť, akú obrovskú podporu sme mali u našich žien. Chodili s nami na akcie, celé rodiny sme držali spolu. Funguje to dodnes, nikto z vtedajšej partie sa nerozviedol. Ani jeden. Mali sme dobré manželky a vlastne stále ešte máme. Občas trošku frflali, najmä, keď sme sa zdržali v spomínanej Šenkvickej, ale celkove mali pre nás pochopenie.“

Dnes už Štefan Pipa na volejbal veľmi nechodí. „Málokedy. Naposledy, keď sme mali výročie Bruselu, som videl jeden ligový zápas, ale jeho úroveň ma veľmi nenadchla,“ dodala legenda československého a bratislavského volejbalu.

Dušan Blaško
FOTO - Oto Limpus, archív

Páčil sa vám článok?