Ján Zlocha hráčov FC Barcelona takmer ľutoval

Minulý týždeň si ŠK Slovan Bratislava pripomenul 90. výročie svojho vzniku, oslávil majstrovský titul, ale najmä ocenil hráčov, ktorí pred 40 rokmi získali slávny Pohár víťazov pohárov. Na to, aké to vtedy bolo, na svoj príchod na Tehelné pole, na trénera Michala Vičana si zaspomínal Ján ZLOCHA, jedna z opôr zlatej bazilejskej partie.

- Na Tehelné pole som prvý raz vstúpil v päťdesiatom treťom. Doktor Baláži robil žiacky výber a, keďže my, čo sme bývali na Tehelnom poli, sme to mali blízko, tak sme prišli skúsiť, či nás nezoberú. Výber bol formou turnajov a my sme reprezentovali strednú jedenásťročnú školu na Českej ulici. Vo finále na Veľkonočný pondelok sme vyhrali nad samotným Slovanom a tréner Baláži si troch z nás hneď vybral. Od toho roku som v Slovane s krátkymi prestávkami pôsobil a najväčšej slávy som sa dočkal v roku 1969 vo finále Pohára víťazov pohárov.

Tam ste narazili na Barcelonu, ktorú ste práve vy pred pár mesiacmi videli na vlastné oči.

- Bývalý slovanistický tajomník Fiala mal dobré kontakty s funkcionármi Barcelony, najmä s Ladislavom Kubalom, a preto sme rok predtým išli do Györu, kde Barcelona hrala exhibičný zápas. Mišo Vičan ma zobral starou Volgou, Sergejom, čo mala ešte vpredu jeleňa a vyrazili sme do Maďarska na Barcelončanov. Hrať sme však nehrali, len sme si ich pozreli, ako vyhrali 1:0 a ani vo sne nám nenapadlo, že o niekoľko mesiacov sa s nimi znovu stretneme.

Čo vám z bazilejského finále najviac utkvelo v pamäti?

- Všetko. Štyridsať rokov zostal film pohromade. Pre všetkých hráčov sú to rovnaké spomienky. Každý si pamätáme rovnaké veci. Naše verzie sa neodlišujú (smiech).

Aký bol najsilnejší moment?

- Najsilnejší moment? To bol ten, keď som si uvedomil, že som nejaký iný! Udialo sa to po záverečnom hvizde holandského rozhodcu! Boli sme šťastní, ale nemohli sme tomu uveriť. Dnes už môžem povedať, že sme mali aj obrovské šťastie. Barcelona nepremenila možno tri-štyri vyložené šance, niečo vychytal Šaňo Vencel. Aj my sme však hrali dobre a Španieli navyše umreli na krásu. Gól chceli dať až z bránkovej čiary.

Cítili ste zo správania vašich súperov, že by vás podcenili, alebo mali voči vám menej rešpektu?

- Nie. Pred stretnutím sme sa vlastne ani nestretli, v hoteli, ani na štadióne. Cez zápas však boli nervózni, hlavne z toho, že nemohli dať gól. No a po ňom som videl zlomené, plačúce mužstvo. Keby človek proti nim nehral, tak by ich ľutoval.

Vy ste mali v tom čase dva dôvody na radosť - 14. mája sa vám narodila dcéra, 21. mája ste vyhrali PVP. Ako ste to oslávili?

- Musím sa priznať, že ani jedno som si veľmi neužil. Tri dni po dcérinom narodení sme cestovali do Bazileja, keď sa vrátil Slovan, tak sme zase ráno o štvrtej museli ísť taxíkom do Budapešti, kde nás čakala reprezentácia pred duelom s Maďarskom. V Bratislave som sa teda povozil po meste, ale už o pár hodín som bol zase v inej realite. No a keďže v Budapešti sme prehrali 0:2, po návrate nebolo veľa chuti pokračovať v oslavách. Futbalový kolobeh sa nezastavil, o pár dní sme hrali na Interi a život išiel ďalej.

Počas pôsobenia v Slovane a v Trnave ste zažili dve trénerské legendy, Michala Vičana a Antona Malatinského. Ako si na nich spomínate?

- Tonibáči v Trnave bol tvrdší, aj ho volali Salazar. Bola tam disciplína ako v ruskej Zbornej za Tarasova. Malatinský nerobil medzi hráčmi žiadne rozdiely. Bolo jedno, či išlo o Adamca alebo o neznámeho chlapca. Rozhodoval o všetkom - kedy sa bude kosiť tráva, v akých dresoch sa bude hrať, v živote som napríklad nepil kávu, ale tam pred zápasom doniesli tácku s kávou a každý ju musel povinne vypiť. Desať minút pred začiatkom zakričal „šnórovať", až potom sme si zaviazali kopačky, dal signál, aby sme mohli vybehnúť a ešte aj určil poradie, v akom sa vyjde na trávnik.

Miško Vičan?

- Tiež chcel byť prísny, ale to sa veľmi nedalo. Na rozdiel od Tonibáčiho dal pokutu, ale vedel ju aj odpustiť. Keď sa mu niečo nepáčilo, že sme prehrali zápas, tak sa nahneval, ale hneď dodal, že ak najbližšie vyhráme, tak to odpustí.

Aj vy ste platili?

- Jasné, najčastejšie však za fajčenie.

Vtedy vraj fajčilo dosť futbalistov.

- Dosť, ale našli sa aj nefajčiari - Šaňo Vencel, Hrdlička, Jožko Fillo. No prevládali fajčiari. Vičan bol pritom bývalý fajčiar. Neskôr však prešiel k zákuskom, a preto sme ho volali cukrár, miloval najmä krémeše.

O vás dvoch so Šaňom Horvátkom sa vravelo, že ste si dávali posledné predzápasové cigaretky.

- Po obede, pred stretnutím, sme sa vyberali na prechádzky. Mužstvo sa vtedy oddelilo na fajčiarov a nefajčiarov a Miško Vičan už dobre vedel, čo sa bude diať. Spomínam aj na to, ako niekedy sedel Šaňo Horváth na záchode a odtiaľ sa valili kúdole dymu. Ja som si zase po niektorých stretnutiach, keď Šaňo odišiel a ja som už robil kapitána, pofajčieval s rozhodcami. Jeden z nich bol vždy fajčiar, keď som podpisoval zápis, jednu som si s ním zapálil. Vičan mi za to dával pokuty, vravieval to aj manželke, aby na mňa dozrela, vraj on jej potom tie peniaze vráti.

Okrem Slovana, Dukly a Trnavy ste však hrali aj za Barcelonu...

- V osemdesiatom roku som bol na dovolenke v Španielsku. Dva razy do týždňa som s nimi trénoval a zobrali ma aj na veteránsky zápas Los Veteranos. Pred stretnutím sme dostali každý desať vlajok, desať odznakov, ktoré sme mali vhodiť medzi divákov. Tam sa však ukázala naša slovenská povaha. Zobral som to, ale keď som videl, že medzi divákmi sedí dcéra so synom, tak som si povedal, čo som sprostý, nerozhádžem ich medzi cudzích a rozdal som to deťom. V Španielsku sa vždy hrá o nejaký pohár. Aj obyčajné stretnutie medzi dvoma mužstvami. My sme ho tam vtedy vyhrali, prišli sme do kabíny a náš kapitán vraví - Juan, aby si mal tie najlepšie spomienky na náš klub, zober si pohár. Mne to však bolo blbé a povedal som, že ten pohár patrí do barcelonskej veteránskej siene slávy. Bývalí hráči po dueloch sedávali na osobitných posedeniach, kam nesmeli ženy a deti. Jeden spoluhráč, ktorý mal cukráreň, mi preto vybral pre manželku a deti, aby neboli smutní, sladkosti, ďalší viedol hračkárstvo, kde si mohol syn vybrať akékoľvek hračky, okrem toho mi naložili do auta tri prepravky broskýň. Na slávnosti sa niečo popilo, preto som vravel, že sa bojím šoférovať späť do kempu. Na to mi ukázali asi 150-kilového chlapa, že to je barcelonský policajný riaditeľ, že sa nemusím ničoho báť. Pre istotu však aj tak poslali so mnou jedno auto.

Bolo finále PVP vaším futbalovým vrcholom?

- Asi áno. V každom mužstve som zažil niečo pekné. V Slovane PVP a titul, v Trnave titul a Stredoeurópsky pohár, kde sme napríklad vyradil AS Rím a vo finále Dózsu Újpest. S trnavským titulom sa viaže pekná spomienka, ako sa kvôli titulu slúžila omša. Volal som aj ženu, nechcela mi veriť, ale v kostole v Modranke bolo vtedy asi tritisíc ľudí, Slovenská televízia, Karol Polák. Farárov príhovor si dodnes pamätám: Vážení bratia a sestry v Kristu. Futbal je magické a čarovné slovo. Pýtam sa, drahí veriaci, kto je ten Boh, čo spravil Trnavu majstrom? A všetci, ktorí kľačali: Malatinský! V reprezentácii si najviac vážim účasť na majstrovstvách sveta v roku 1970. Jednu krásnu spomienku mám aj na Duklu Praha, kde sme v roku 1967 vypadli v semifinále EPM s neskorším víťazom Celticom Glasgow. S vojakmi sme kolo predtým vyradili Ajax s Johanom Cruyffom. V Amsterdame sme hrali 1:1 a na odvetu chceli Holanďania 5000 lístkov. Na jednej strane Julisky bol len svah a funkcionári Ajaxu sľúbili, že ak im Dukla dá tie lístky, zadarmo postavia tribúnu aj s osvetlením. Generál Janko, veliteľ tankového vojska, však vyhlásil, že kapitalisti nás nebudú takto vydierať a že zabezpečí, aby tribúna do týždňa stála. Dennodenne sa robilo 24 hodín, keby v tom čase vypukla vojna, tak by sme hneď padli, lebo všetky rezervy na mosty a cesty boli sústredené na Juliske.

Ako často dnes chodíte na Tehelné pole?

- Mám kamaráta, ktorý ma sem niekedy vytiahne. Nechceme však sedieť na starej tribúne, lebo tam je strašne veľa „odborníkov", oproti sú zase chrapúni, tak chodíme pod svetelné hodiny. Po niekoľkých stretnutiach som však povedal, že ak to má na štadióne vyzerať tak, ako vyzerá, tak to radšej prestanem chodiť. Teraz chodím, a to sa niektorí chytajú za hlavu, že Boha, a ty tu čo robíš, na Inter. Sedí tam pár ľudí, všetci si môžu aj s hráčmi podať ruky. Voľakedy mali vo výkladoch Športky a Sazky tabuľky s poradím mužstiev prvej ligy. A k tomu bol nápis - Fandi, ale zostaň človekom. Keď vidím dnes krv v očiach chlapcov, ktorí idú na futbal, aby sa pobili, aby napádali policajtov, to už nie je pre mňa. Tu sa nazývajú Belasá šľachta. K výročiu nám dali nahraté cédečko. Myslel som, že na ňom nájdem nejaké naše zápasy, namiesto toho tam bola nejaká hudba, ktorú keď som pustil, tak som sa bál, že popukajú steny. Ak sú Belasá šľachta, tak nech si urobia medzi sebou poriadok. Nech nedovolia, aby im desiati - dvadsiati robili bordel. Radšej preto idem na Inter, kde je pokoj, kultúra, žiadne nadávky. Na Slovan dnes nemôžeme zobrať ženy, ani deti...

Na ktorý futbalový štadión najradšej spomínate?

Napríklad na Maracanu, kde som však nehral, ale iba sedel v hľadisku. Je pritom zaujímavé, že viac som hrával ďalej od Bratislavy ako v susedných krajinách. Pamätám sa napríklad na zájazd v Argentíne, kde sme museli zarobiť na osvetlenie na Tehelnom poli, hral som na všetkých kontinentoch, s Trnavou som bol dokonca 500 kilometrov za polárnym kruhom v Narviku. Tonibáčiho sme sa vtedy pýtali, či nastúpime proti tučniakom, no nakoniec sme si tam kupovali krátke nohavice. Bolo 35 stupňov a celý deň svetlo.

Zhováral sa Dušan Blaško
FOTO - Oto Limpus