Jozef Rajchl prebehol z Bratislavy do Pekingu

Počas päťmesačného behu - od marca do augusta - z Devínskej Novej Vsi do Pekingu prebehol vyše 12-tisíc kilometrov, schudol 13 kilogramov a zničil 19 párov tenisiek. Dvadsaťsedemročný Jozef Rajchl si teraz znovu začína vážiť bežné veci, ktoré ho doma obklopujú.

Čo sa vám po návrate do Bratislavy najviac páči? To, že už nemusíte bežať, normálna strava, obyčajná posteľ, prípadne niečo iné?

- Najviac asi dostupnosť všetkého, čo tu máme. V Bratislave je všetko poruke. Nemusím sa báť, že keď prejdem cez priechod, tak ma zrazí auto. Vodiči sú slušní, hoci u nás nadávame na premávku, oproti iným metropolám, ako sú Atény alebo niekde v Rusku, je to úplná pohodička.

Pamätáte si ešte, kedy vám po prvý raz napadlo bežať do Pekingu?

- Niekedy v roku 2005. Stalo sa to počas spoločných debát s kamarátmi. Vtedy sa objavili prvé kacírske myšlienky s nápadom odbehnúť trasu. V hre bola aj Austrália, ale vyhral to Peking.

Hneď ste súhlasili?

- Áno, bol som za. Páčila sa mi aj myšlienka spojiť dve olympijské mestá, Atény a Peking, nielen ohňom, ale aj behom.

Ako dlho trvala príprava?

- Tri roky vrátane papierovania. Samotná fyzická príprava potom posledný rok.

Kde sa dalo namodelovať prostredie, ktoré vás čakalo? Ide to vôbec niekde?

- Ale áno. Európa má všetky tváre, ktoré som počas behu zažil. Dajú sa tu nabehať kopce, v Španielsku si zase môžete zvyknúť na vysoké teploty. Nedá sa to však natrénovať do detailov a nedá sa natrénovať kapacita tela.

Čo ste vedeli o Číne pred behom?

- Pripravovali sme sa na mentalitu jej obyvateľov, na to, ako budú reagovať, keď sa k nim presťahuje celý športový svet. Od Číňanov na Slovensku sme si dali poradiť nejaké zvyklosti, aby sme nenarušili ich domáci život. Skôr to teda bola príprava na kontakt s ľuďmi.

Redaktor Mladej fronty Dnes, ktorý išiel to Pekingu stopom tvrdil, že mimo Pekingu boli všetci Číňania skvelí, podobných dobroprajných ľudí vraj ešte nestretol.

- Môžem to potvrdiť. Bežal som tam druhý deň, sám v púšti. Zrazu zastavilo autíčko, vodič vytiahol ovocie, dali mi telefón, aby som sa v prípade núdze ozval. Nestretol som sa ani so žiadnou policajnou šikanou. Doma ma všetci strašili, robili bu-bu-bu, ale jediná kontrola bola až pred Pekingom. Spoločne sme sa odfotografovali, navarili sme si večeru a išiel som ďalej. Bežní ľudia ma volali domov, chceli mi všetko ukazovať, ako si žijú, čo ich teší.

Váš najkrajší moment?

- Každodenný kontakt s domácimi ľuďmi a rozmanitosť prírody. Tá ma vždy dokázala šokovať. Brezové háje, pustatiny, bažiny, obrovské hory. V ruskom Altaji boli krásne kopce, ktoré mi pripomínali domov. Nad nami lietali už len orly a supy. Je však pravdou, že keď som videl supy, tak som pre istotu radšej pridával (smiech). A neuveriteľná bola v Mongolsku sloboda. Robíte si, čo chcete, stojíte si, kde chcete, nič a nikto vás neobmedzuje.

Najhorší úsek?

- Asi Grécko. Čo sa týkalo arogancie vodičov, ale aj kontaktu s obyvateľstvom. Boli chladnejší, chýbala im bezprostrednosť.

Cítili ste niekedy, že sa do Pekingu nedostanete?

- Raz, na hraniciach s Čínou, kde sme prišli o sprievodné vozidlo a výprava sa rozdelila. Tam ma však najbližší psychicky nakopli, aby som to ešte skúsil a zabojoval. Vtedy to bolo na hrane, preto všetko zostalo na mne.

Spomínaný český redaktor po príchode do Pekingu nepocítil radosť, ale smútok, že je koniec. Ľutoval, že olympiáda je v Pekingu a nie niekde ešte ďalej. Možno aj o tisíc kilometrov. Čo ste pocítili vy?

- Mojím cieľom bola cesta, každý deň som prežil niečo iné, z každého dňa vo mne čosi zostalo. Keď sa však mám priznať, aj ja som mal v Pekingu pocit, že sa vyspím a idem ďalej... Celkove však prevládla spokojnosť. Ľuďom sme ukázali, aha, ide to!

Koľko ste počas behu schudli?

- Asi trinásť kilogramov. Tak sme to aj naplánovali.

Ochutnávali ste jedlá, ktoré vám núkali domáci?

- Držím sa zásady, že človek zje všetko. Čo nám ponúkli, to sme zjedli. Bolo to spestrenie stravy a nemali sme žiadne problémy.

Bežali ste aj v noci?

- Chcel som, ale bál som sa. Asi trikrát sme ťahali celú noc, väčšinou sme to však potiahli do polnoci, jednej, druhej hodiny. A bežal som aj poslednú noc, aby som to stihol.

Koľko tenisiek ste spotrebovali?

- Devätnásť párov, zostal mi jeden.

Kupovali ste si ich počas cesty, alebo ste ich brali z domu?

- Boli z domu, od sponzora.

Kedy ste vlastne tenisky vyhadzovali, hneď po prvom náznaku, že už nie sú v poriadku, alebo ste ich nechali, aby sa vám na nohách rozpadli?

- Čakali sme na garanciu, čo je okolo 700-750 kilometrov. Zvonku sú vtedy ešte pekné, ale už nemajú takú pružnosť, čím trpí chrbtica. Vtedy ich musím meniť.

Čo vás počas behu najviac bolelo?

- Kolená. Aj kvôli tomu, že ku koncu som - trošku, teda dosť, vlastne úplne (smiech) - zanedbával strečing. Už som naň nemal absolútne chuť.

Na čo ste pri behaní najčastejšie mysleli?

- Najviac asi na jedlo. Čo budem jesť počas najbližšej prestávky, čo by som si tam dal. Občas aj na to, čo som nemal - sprchu, teplé jedlo, nové topánky, čistú posteľnú bielizeň, či na to, čo ma čaká doma. Najviac asi naozaj na to, čo si dám počas najbližšej pauzy, aby som vydržal ďalšie kilometre.

Koľko ste priemerne denne zabehli?

- Asi osemdesiat kilometrov.

Kde v Bratislave trénujete?

- Najčastejšie doma, v Devínskej Novej Vsi a okolí, na Devínskej Kobyle.

Je pravdou, že ste začínali ako gymnasta?

- Tým som sa stal omylom. Mama ma totiž pri prihlasovaní do krúžku omylom strčila do iných dverí, než boli bežci. Zhodou okolností tam boli gymnasti, tak som na začiatku robil gymnastiku. Neskôr ma však začala lákať atletika, behy, objemovo dlhšie trate.

V čom sa líšia vaše behy od klasických maratóncov?

- Je to niečo úplne iné. Iný štýl práce rúk, iný dopad, no najväčší rozdiel je v hlave. Aj preto mi napríklad teraz veľmi pomohol tím. Dodal občerstvenie, usmernil v rýchlosti. Ja sa nemôžem zamerať na rýchlosť, ale na tempo. Keby som bežal klasický maratón, tak po ňom týždeň regenerujem.

Bežali ste od Pekingu?

- Ešte v Číne. Tam som sa prebehol. Na Slovensku stále nie, nebol dôvod (smiech).

Išli by ste do Pekingu ešte raz s vedomím, že už viete, čo vás tam čaká?

- Určite áno. To by však povedal každý, kto také niečo skúsil.

Zhováral sa Dušan Blaško
FOTO - Ladislav Kollar