Zdroj: Archív A. S.
Anita SoulVyrastala v Bratislave, s hlavným mestom Slovenska je úzko spojený takmer celý jej život. Speváčka, autorka a R&B diva Anita Soul určite patrí medzi najvýraznejšie tváre našej hudobnej scény. Bratislavským novinám prezradila nielen to, kde a ako prežila detstvo a mladosť, ale i to, ako vznikajú jej skladby, prečo nerobí úplne takú hudbu, ako by chcela a čo odhalila zo svojho vnútra v novom singli Som dosť. Pripravuje aj novinky s veľkými hviezdami zo Slovenska i Čiech.
Anita, dnes si úspešná speváčka s fanúšikmi na celom Slovensku i v zahraničí. Každý príbeh sa však niekde začal. Kde si prežila detstvo?
Som rodená Bratislavčanka, v Bratislave som chodila aj na základnú školu a neskôr aj na konzervatórium na Tolstého ulici.
Nevyrastala si inde? Je totiž známe, že tvoja mama je pediatričkou v okrese Dunajská Streda...
Aj so sestrou sme sa narodili v Bratislave. Mamina mala a aj má v okrese Dunajská Streda ambulanciu, ale bývala aj býva v Bratislave, tu aj vyštudovala na Lekárskej fakulte UK. Ale pochádza z Dunajskej Stredy, no od mlada aj s otcom žijú v Bratislave.
Hovoríš teda aj po maďarsky?
Áno.
Kde si v Bratislave vyrastala a chodila do škôl?
Bývali sme v Podunajských Biskupiciach v lokalite Dolné hony. Potom na strednú školu som už chodila do centra mesta na konzervatórium na Tolstého.
K hudbe a k spevu si sa dostala ako?
Pochádzam z muzikantskej rodiny, takže u nás bola hudba prirodzenou súčasťou života. Mama sa síce profesionálne hudbe nikdy nevenovala, ale jej otec bol muzikant. Aj ona mala a má k hudbe blízko, má rada najmä klasickú hudbu a keď som bola malá, hrávala na klavíri a klavír popri medicíne aj študovala. Teda u nás to bolo prirodzené, otec je tiež aj muzikant, ale nevenoval sa hudbe po celý život.
Ako malá si teda chodila do ZUŠ na klavír?
Chodila som iba na klavír, na spev nikdy. Nechápem, prečo ma nedali aj na spev (smiech). Sranda je, že sestra chodila aj do zboru, ale ja nie. Ani neviem, prečo to tak bolo. Sestra mávala so ZUŠkou koncerty v Klariskách a ďalších koncertných sálach, kam sme s rodinou chodili na jej vystúpenia, ale ja som nespievala.
Ktorú ZUŠ si navštevovala?
Najskôr som chodila na Sklenárovu a potom do Karlovej Vsi. Moja učiteľka, ktorá sa mi venovala na Sklenárovej, prestúpila do Karlovej Vsi, preto som posledné ročníky absolvovala tam.
A nechcela si hrať aj na iný nástroj?
Veľmi som chcela hrať na flautu, ale mama ma na flautu nikdy nedala. Môže to ľutovať, lebo by som bola extrémna džezová flautistka (smiech). Bolo by veľmi zaujímavé, keby som dnes spievala a popri tom hrala na flaute sóla. Možno si mama myslela, že iba vymýšľam, lebo ako malá som chcela všetko vyskúšať. Chcela som chodiť na balet, chvíľku som aj chodila. Chcela som chodiť na hip-hop, chvíľku som aj chodila k Freddiemu Ayisimu. Chcela som chodiť na kajaky, tak som chodila, dokonca ma chceli aj súťažne. Nič som neukončila, jediné, čo som vydržala, bol klavír.
Po základnej škole si išla na konzervatórium do centra mesta na Tolstého. Tam si študovala aké zameranie?
Hudobno-dramatický odbor.
Vysvetli nám laikom, čo to presne je.
V podstate herectvo, ale prijímačky sa robia aj zo spevu, aj z nejakého nástroja, aj z pohybu a herectva. Takže rok pred prijímačkami som sa začala súkromne doučovať, chodila som aj na javiskovú reč, na hudobno-dramatický, aby som prijímačky zvládla.
O tebe je známe, že si hrala už ako veľmi mladá v divadle i v kapele popri škole...
Už v prvom ročníku som sa dostala do divadla na Novú scénu, kde som hrala menšiu rolu v mojom prvom muzikálovom predstavení – v Hamletovi. O rok som išla na konkurz, zobrali ma, a tak som hrala v muzikáli Cigáni idú do neba, ktorý režíroval Juraj Jakubisko. Ta už som hrala jednu z hlavných úloh – Rosalindu. Popri tom som si založila jazzovú kapelu so saxofonistom Maťom Klimom. Tiež chodil na konzervu, kde sme sa spoznali. Občas s nami hrával dnes známy slovenský bubeník Majo Slávka. Hrávali sme každý štvrtok v Jazz Cafe a to už sme mali angažmán, čo bolo super v tej dobe. Bol to jeden z mála jazzových klubov v Bratislave, kde sa stále hrávalo.
Koľko si mala vtedy rokov?
Pätnásť alebo šestnásť.
Nebol taký nízky vek problémom?
Prečo by to mal byť problém? Bola som zodpovedná. V podstate som od pätnástich rokov sama zarábala, v divadle som mala mesačnú mzdu za odohrané predstavenia. Mala som už bankomatovú kartu a dodnes si pamätám, že jediný bankomat bol na Obchodnej. Mala som už teda svoje peniaze, s ktorými som vedela hospodáriť. Konzerva je taká strašne dospelácka škola. Najprv som bola v šoku, keď som tam prišla, že nás všetkých brali ako dospelých. Aj rozvrh bola iný, napríklad ste prišli ráno na deviatu, potom ste mali dve hodiny pauzu, počas ktorých ste boli v meste, potom zase tri hodiny školu, ale v inej budove na Konventnej a tak som niekedy prišla zo školy domov o pol deviatej večer. Bolo to také dospelácke, cez deň sme sedeli na káve, kúsok od školy sme mali kaviareň s názvom U mňa. Tam sme sedeli aj celý deň. Bola to taká indepenďácka hipisácka kaviareň, čo nám presne vyhovovalo. Boli sme totálni hipisáci a to aj dodnes som. Vyhľadávali sme teda nie také fancy miesta, ale skôr spirituálne, vibeové miesta a tam sme chodili veľmi často. Tým, že konzervatórium nebola klasická škola, bola som celkom vyspelá. Plus v divadle sme mali tri mesiace skúškové obdobie pred predstavením, kde sme boli od rána do večera každý deň. Vtedy som mala na škole individuálny študijný plán a bolo to dosť náročné. Žiadne diskotéky a podobne. Mne to ale ani nechýbalo, žila som naplno hudbou. V šestnástich som bola prvýkrát aj v televízii v Teleráne, spievala som tam nejaké jazzové štandardy.
Ako si pokračovala po skončení konzervatória?
Keď som doštudovala, povedala som si, že končím aj s muzikálom. Hrávala som v ňom štyri roky a už som v divadle cítila trocha aj ponorku. Začala som sa venovať sólovej hudobnej kariére, mali sme kapelu Deep’n Space zloženú z najväčších hviezd. Na bicích hral Martin Valihora, ktorý vtedy prišiel z New Yorku, Oskar Rózsa a neskôr Juraj Griglák hrali na basgitare, Števo Bugala na vibrafón, bola to strašne veľká kapela, Radovan Tariška hral na saxofón, Mišo Bugala na gitare, Eugen Vizváry na klávesy a boli sme dvaja speváci – Marcel Palonder a ja. S touto kapelou sme hrali pomerne dlho a často. A s týmito ľuďmi hrávam dodnes.
A ako si spokojná s tým, ako sa ti v súčasnosti v hudbe darí?
Pokiaľ ide o hudbu, priznám sa, že nerobím celkom takú hudbu, ako by som chcela. Keď som to skúšala, na Slovensku to vôbec neprešlo. Je to veľmi náročné, na jednej strane si držím v hudbe svoju tvár a level, ale snažím sa to aspoň trochu prispôsobiť krajine, v ktorej žijem. Práve v tomto období to riešim. Tých, ktorí to takto cítime, je tu zopár a máme to extrémne ťažké.
Akú hudbu by si viac chcela robiť?
Neviem to presne pomenovať, je to hudba, ktorú Slováci nie veľmi cítia a proste ich nezaujíma. V iných krajinách má oveľa vyššiu počúvanosť. Ak poviete v Amerike RnB, je to niečo úplne iné ako na Slovensku. Teda moju hudbu by som najradšej posunula viac týmto smerom. Nikomu to samozrejme nezazlievam, je to naša kultúra, iba hovorím, že kvalitní muzikanti, ktorí sú odchovaní na zahraničnej hudbe, cítia muziku trocha inak, ako sú napríklad slovenské rádiové formáty. Máme len zopár veľkých rádií, kým napríklad v Anglicku je množstvo rádií hrajúcich rôzne žánre aj alternatívne. Angličanov je oveľa viac, tak aj také rádiá v Anglicku prežijú, ale my sa tu nemáme veľmi ako presadiť. Môj prvý album bol komerčnejší, ten ešte rádiá hrali. Hovorím teraz o tých veľkých komerčných rádiách, nie regionálnych, ktoré moje skladby hrávajú i teraz.
Napríklad môj singel Only God Can Judge hrali v rádiách v rôznych kútoch sveta ako San Francisco, Austrália, Veľká Británia… Boli z toho nadšení, ľudia mi písali na facebookovskú stránku, že ma našli vďaka tejto pesničke, že to púšťali v rádiu a že sa im veľmi páči. U nás som to z éteru asi ani nikdy nepočula nikoho hrať. Vďaka tomuto singlu som mala aj ponuku ísť do New Yorku, pripravovali mi invite koncert s kapelou plus rozhovory a uvedenie mňa ako nového interpreta, ale podmienkou bolo byť minimálne šesť mesiacov k dispozícii v NYC . V tom období som to skrátka nedala, nie som ten typ, ktorý sa sám vyberie do sveta a dokáže tam fungovať bez rodiny. Škoda, že sa niekto z mojich blizkych nenašiel a nešiel so mnou na ten polrok tam… moc ma nepodporili v tomto celom vtedy (smiech), ale zas na druhej strane ja milujem Bratislavu, je to moje mesto a tu som sa rozhodla žiť, tu mám svoju rodinu, tu sa cítim doma. Malo to tak byť, nič neľutujem, mám krásneho syna a to je to najkrajšie, čo sa mi mohlo stať, nemenila by som za nič na svete.
VIDEO (Only God Can Judge):
Patríš medzi speváčky, ktoré si často píšu texty samy. V takýchto prípadoch poslucháč osobnejšie spoznáva speváka. Ako tvoje skladby vznikajú?
Nie vždy si textujem sama, veľa mi textovali aj textári od Saši Okálovej cez Laris Diam a ďalších. Aj teraz som napísala text k pesničke a nevedela pohnúť s refrénom, ktorý som päťkrát menila, a tak som zavolala Saši Okálovej, povedala som jej tému, záchytné body, dôležité slová a pomohla mi ho urobiť. Musím sa priznať, že sa mi ľahšie tvoria texty v angličtine. Je ľahšie na moje frázy našiť anglický text. Väčšinou mám najskôr melódiu, na ktorú sa našíva text, čo je ťažké. Málokedy sa stalo, že som mala najskôr text a potom naň robila hudbu. Ale napríklad pesnička Som dosť vznikla tak.
Ako dlho tvorba skladby trvá? Bavíme sa o hodinách či dokonca mesiacoch?
Niekomu to trvá aj rok (smiech). Napríklad pesničku Som dosť som menila minimálne trikrát. Celú ju prekopala od začiatku do konca, nechala som si ju mesiac v šuplíku, potom som ju vytiahla, zdala sa mi hrozná, tak som ju zase prerábala, potom som musela k tomu prispôsobiť text, takže táto pesnička vznikala s prestávkami asi trištvrte roka. Nedá sa to teda odhadnúť. Teraz robím na ďalšej skladbe, práve som ju počúvala v aute. Predvčerom v noci, keď mi malý zaspal, ma chytila taká nálada, že som k nej napísala nový refrén. Teraz si to obospievavam, či je to dobré.
Nová skladba bude po slovensky či po anglicky?
Po slovensky. Robím takú sériu slovenských piesní.
V tomto prípade bola skôr hudba a potom text?
Áno. Pre niekoho je dôležitejší text, ja to mám opačne. Najskôr vnímam vibráciu hudby, melódie a až potom sa zamýšľam nad textom. Obsah skladby cítim už z tej hudby, aj keby nebola spievaná s textom. Samotná hudba mi dá emóciu. Samozrejme, text má váhu, najmä keď je dobrý.
Tvoja nová skladba Som dosť je silnou osobnou výpoveďou. Videl som na videu ľudí, ktorých inšpirovala a vyjadrovali sa, v čom cítia svoju hodnotu. Ako si sa posunula ty vo vnímaní seba a sveta, o čom tá skladba vypovedá?
Som dosť je o uvedomení si vlastnej hodnoty a toho, že všetci sme originál napriek tomu, že s nám niečo nepodarí, že sme iní, ako nám tlačia do hlavy, akí by sme mali byť. Alebo že nejdeme podľa trendov, ktoré práve letia. Je to skrátka v poriadku a aj v tom je naša atraktivita a originalita. Je to o sebaprijatí, no nie je to skladba iba o mne. Tiež mám chvíle, že o sebe pochybujem. Vtedy si poviem, nepochybuj o sebe, si dosť dobrá, aj keď sa ti niečo nepodarí, nemôže ťa to zlomiť. Musíš si veriť. Je to odkaz pre všetkých, nie iba pre ženy, ale aj pre deti, mužov, všetkých ľudí. Prestaňme sa porovnávať a nepodliehajme nátlakom aj zo sietí, na ktorých je teraz každý. Pozeráme sa na dokonalé obrázky dokonalých ľudí s dokonalými kariérami, domami a deťmi. Ale to tak nie je, je to iba ilúzia. Sociálne siete nám dávajú ilúziu. Môžeme ľuďom ukázať časť života, ale reálny život je úplne iný. Je obyčajný, niekto ho má chaotický, je toho na neho priveľa, ale navonok neukazuje námahu a rýchlosť, v akej žije. Niekto zas ukazuje smutné situácie, niekto zas iba kariéru, ale všetko sú to útržky, ktoré ľudia chcú, aby druhí videli. Teda by sme sa podľa toho nemali nechať riadiť. Lebo nedokonalosť je zaujímavá. Aj v hudbe neznášam vyčistené skladby, v ktorých je všetko dokonalé, každý nástroj dokonale ladí a hrá. Pre mňa je to sterilné a stráca emóciu. Milujem raw naturálne veci aj s ich patinou a naozajstným feelingom. Mne nevadí, ani keď je spevák podladený. Nehovorím, že všade.
VIDEO (Som dosť):
Aktuálne pracuješ ešte na čom?
Aktuálne pracujem na ďalších dvoch duetoch. Prezradím zatiaľ toľko, že budú s mužmi – spevákmi a veľmi sa na túto spoluprácu teším. Skladby, ktoré som im ponúkla, sú fakt dobré. Strašne sa na teším, nechcem to zakríknuť, dúfam, že to vyjde.
Sú to Slováci? Pozná ich široká verejnosť?
Jeden je Slovák a jeden Čech. A sú to dosť veľké hviezdy aj v Čechách aj u nás. Plus ešte pracujem na jednej skladbe, o ktorej som pred chvíľou hovorila. Je tanečnejšia a mala by byť von pred letom.
Okrem hudobníčky si aj niekoľko rokov mamou. Ovplyvnilo to tvoju prácu?
Veľmi. Preto som na nejaký čas ako keby aj vypadla z hudobného sveta na zopár rokov, aj keď nie úplne. Hudba vám zožerie strašne veľa času tak ako všetky profesie, keď ich robíte poriadne. Na umení je krásne, že nemá hranicu. Je to nekonečné učenie sa, posúvanie. Hudba je zrkadlom môjho života a nerada sa preto aj obmedzujem na žánre. Samozrejme, sú žánre, ktoré najviac cítim. To sú všetky black styles ako jazz, blues, soul, RnB. Ale milujem aj pop, alternatívnu hudbu, dobré rockové veci, každý žáner. Aj neopunk. V tomto som veľmi otvorená. Ale hudbu počúvam menej ako voľakedy. Kedysi som mala na ušiach nonstop slúchadlá. Keď som mala pätnásť, zastavovala som ľudí na ulici a hovorila im, čo počúvam. Keď som chodila vlakom alebo trolejbusom, mala som stále na ušiach slúchadlá a nasávala. Dnes mi už hudba niekedy lezie aj na nervy. Keď ju stále kreujem, potrebujem aj pauzu.
Je ťažké spojiť prácu speváčky s rolou mamy?
Bolo to náročné, keď bol syn veľmi malý. Prvýkrát som hrala tri mesiace po pôrode a to nie v Bratislave, ale v Tatrách. A keď som sa vrátila, musela som k nemu znova vstávať. Materskú som si zariadila tak, aby som mala čo najmenej takýchto výjazdov a mohla sa mu venovať. Som v prvom rade naplno mama a potom všetko ostatné. Teraz sa mi to už darí skĺbiť. No nočných vystúpení mám oveľa menej ako kedysi, keď sme chodili domov aj o štvrtej – piatej ráno. Teraz, keď prídem o jednej, ešte zvládam vstať do škôlky (syn Marcus v septembri nastúpi do prvej triedy – pozn. red.)
A ako zmenilo materstvo tvoj život?
Úplne. On je pre mňa stredobodom sveta a najdôležitejší človek v mojom živote. V prvom rade sa nestarám o seba, ale svoje dieťa. Dieťa, to je kus zo mňa.
Bude z neho hudobník?
Neviem. Včera mal futbalový zápas, dal šesť gólov, strašne ho to baví, dnes má ďalší. Od septembra ale už bude chodiť aj na klavír, teraz si pobrnkáva na base, čo ho baví. Rada by som ho dávala k špičkovému kontrabasistovi Róbertovi Vizvárimu, aby sa mu občas povenoval. Je to prvý kontrabasista v Slovenskej filharmónii a rodina môjho muža (hudobník Eugen Vizváry – pozn. red.), len má toho strašne veľa.
V súčasnosti žiješ s rodinou v obci neďaleko Bratislavy. Chodievaš do mesta a aké sú tvoje srdcovky?
V Bratislave som často. Máme tu vystúpenia, kamarátov, chodím sem všeličo vybavovať, nakupovať a veď aj moja mama býva v Bratislave. Dodnes mám rada miesta, kam som chodila počas konzervatória. Napríklad prechádzať sa do záhrady na hrad. Zhodou okolností budeme mať 5. júna aj koncert na terase Hradnej reštaurácie, odkiaľ je krásny výhľad. Veľmi sa teším, lebo tam som chodievala.
A máš miesto, kde sa rada chodíš do Bratislavy baviť?
Vyslovene baviť už ani nie. Ale páči sa mi v Urban House na Laurinskej. Výborné drinky a aj prostredie je krásne urobené, pôsobí tak zahranične. A keď idem s malým, ideme do Mojej srdcovky. To je cukráreň oproti bývalému hotelu Danube. Je to i pekné prostredie, stromy, turisti, to mám rada
(ms)