Zdroj: Ilustračné foto: TASR - Michal Svítok
Bratislavčanku Zuzanu M. v stredu 1.mája okolo siedmej večerna rohu Lamačskej cesty a odbočky na Železnú Studničku (pri obchode Yamaha) požiadal o pomoc vozičkár. Keď mu chcela pomôcť, schmatol ju za hlavu a tlačil si ju do rozkroku. Keď sa mu vytrhla a utekala preč, dostihol ju na chodníku a vrazil do nej s elektrickým vozíkom. Podarilo sa jej ujsť a rozhodla sa, že bude varovať ostatné ženy pred týmto nebezpečným indivíduom. Krátko po celom incidente ho totiž z autobusu zočila, ako opäť stojí na mieste, kde ju požiadal o pomoc. So Zuzanou sme sa osobne stretli. Porozprávala nám, čím všetkým si od incidentu prešla. Posúďte sami, či je toto normálne?!
Pomáhali ste človeku, ktorý vás požiadal o pomoc. Keď vám schmatol hlavu a dával si ju do rozkroku, čo vám vtedy preblesklo hlavou?
Zostala som úplne v šoku. Keď sa myšlienkami vrátim späť... Jediné, čo si z toho pamätám, že ma zdrapili kliešte za hlavu. Na sekundu som mala pocit, že z toho neujdem. Reflexne som mu vyrazila ruky, ale cítila som zmes šoku, prekvapenia. Vôbec som to nečakala. Toľko sily u postihnutého človeka. Do toho som cítila hnev, že je to kretén. Keď som od neho odskočila, skríkla som na neho, že je idiot. Možno aj kvôli tomu ma zrazil. Mohla to byť z jeho strany pomsta.
Všimli ste si, ako vyzeral, keď ste od neho odskočili? Aký mal výraz tváre?
Príliš som sa na jeho tvár nesústredila, stále som bola v šoku. Po tom, čo som na neho skríkla, že je idiot, otočila som sa a rýchlym tempom som sa snažila zmiznúť z miesta. Zabočila som za roh a po chodníku som išla na zástavku Mokrohájska. Ani náznakom by mi nenapadlo, že sa mám obzrieť. Jeho vozík je neskutočne tichý. Naozaj som nič nepočula. Prebral ma až náraz a strašná bolesť v lýtkach. Až dnes (vo štvrtok pozn. redakcie) mi lekár povedal, že musel do mňa vraziť schodíkmi. Bola som presvedčená, že to boli kolesá. Vrazil mi tie schodíky do nôh a tlačil ma pred sebou. Nevedela som sa z toho tlaku dostať von. Uvedomovala som si, že nesmiem padnúť. Prichytila som sa vozíka a jednou nohou som sa zvrtla. A začala som na neho ziapať, že ho pôjdem udať na políciu. Zároveň mi hlavou prebleskla myšlienka, aby som okamžite utekala medzi ľudí, lebo ma môže zraziť zas. Naozaj netuším, čo ten vozík dokáže.
Potom ste ho ešte videli?
Nakoniec som ušla opačným smerom na zástavku Patrónka. Z autobusu som si všimla, že je opäť na tom istom mieste, kde ma prvýkrát obťažoval. Sedel tam akoby sa nič nestalo. Voľakedy by som políciu nevolala, lebo sa to týkalo mňa a relatívne sa mi nič nestalo. Doma som sa osprchovala a zmyla zo seba ten hnus, poplakala som si. Po tom, čo som si utriedila myšlienky a spamätala sa z prvotného šoku, povedala som si, že toto sa už nesmie opakovať iným ženám. Nerobím to kvôli sebe, mne sa to už stalo. Tento človek však nemá čo robiť medzi normálnymi ľuďmi.
Ako by ste ho opísali? Koľko má približne rokov?
To sa ma pýtali aj policajti. Odhadujem mu medzi 30 a 40 rokov. Ale je to ťažké povedať. Nemal krk, zarazená hlava, brada a fúzy ... hmmm ... ťažko odhadnúť.
Komunikoval s vami normálne alebo bol podľa vás mentálne retardovaný?
Oslovil ma: „Teta, mohli by ste mi pomôcť?“ Pred dvomi týždňami som ho videla nastupovať do autobusu a bolo mi ho úprimne ľúto, keď mu vodič dával dole plošinu. Vtedy som si ešte pomyslela, že je chudák a všetci môžeme byť šťastní, že sme zdraví. A to som netušila, že ho stretnem opäť za úplne inej situácie. Podľa môjho názoru nie je úplne normálny. Keď ma požiadal o pomoc, pôsobil na mňa ako neškodný, trošku mentálne zaostalý.
Miesto, kde došlo k napadnutiu:
Vystupoval sebavedomo či placho?
Na začiatku placho, ale potom, keď ma schmatol silnými rukami za hlavu a ja som ho odrazila a nadala mu, tak na mňa pozrel úplne iným pohľadom. Pohľadom, že nie je úplne pri zmysloch, z očí mu išlo čisté zlo. Keď ma zrazil a pozrela som sa mu do tváre, to už boli oči šialenca. Niečo mu preplo. Buď je schizofrenik, alebo má inú diagnózu. Vyzeral ako zmyslov zbavený.
Čo bolo po tom, keď ste nastúpili do autobusu?
Išla som domov. Bolo mi neskutočne zle. Napadlo mi, že to musím ohlásiť a upozorniť ostatné ženy na tohto magora. Keď som prišla domov, zavolala som na 158, aby mi poradili, čo mám robiť. Triasol sa mi hlas a oznámila som, čo sa mi stalo. Bola som nesvoja. Skutočne veľmi dobre by mi padlo, keby na druhom konci telefónu bol niekto, kto ma v tom mojom rozpoložení upokojí. Veľmi som chcela vtedy pocítiť istotu a bezpečie. Pán mal síce veľmi príjemný hlas, no ja som bola stále v šoku a zoširoka som mu vysvetľovala, čo sa stalo. On to však potreboval jasne a zrozumiteľne počuť, no ja som bohužiaľ v takom stave nebola. Kým sme sa dopátrali, kde sa to celé stalo, začal riešiť, že koho je to rajón. Zaujímalo ho, prečo som nevolala políciu priamo z miesta činu. Nechcem byť na nich zlá. Viem, že ani oni to nemajú ľahké, ale otázka, prečo som odišla z miesta, ma fakt nemilo prekvapila. Očakávala by som, že sa na čísle 158 stretnem s akousi prirodzenou empatiou. Rovnako by som v takýchto situáciách privítala, keby ma na čísle prvého kontaktu navigovali. Viem, že denne majú stovky prípadov. Osobne som na políciu volala prvýkrát v živote. Myslím si, že som inteligentná a pomerne skúsená, ale v istých momentoch potrebujeme všetci navigáciu. Napríklad ocenila by som, keby mi povedali, že to majú zaznamenané a mám ísť na konkrétnu políciu. Je pravdou, že k takémuto záveru nakoniec dospel aj policajt na linke. Poslal ma do Dúbravky a oznámil, že na miesto posiela hliadku. A tu celá tá absurdná situácia začala.
Išli ste nakoniec do Dúbravky?
Áno. Spoľahla som sa na neho. S boľavými lýtkami som tam večer išla a zistila som, že to Dúbravke nepatrí. A to nehovorím o tom, že kým som to našla, trvalo to dlhšie. Samozrejme, bol večer a polícia bola už zavretá. Tak som zazvonila. Otvoril mi pán, ktorému som oznámila, že som prišla nahlásiť incident. Opýtal sa ma, že aký incident. Oznámila som mu, že ma napadol vozičkár. Pán sa schuti zasmial, že ako je to možné. Takto sa môže zabávať večer, keď príde domov a začne rozprávať, čo všetko zažil v práci. Ale ja som naozaj bola vystresovaná a precitlivelá. Teraz, s odstupom času, je to aj mne smiešne. Ale v tej chvíli mi bolo do plaču. Nakoniec to celé spísal s tým, že k nim to nepatrí. A že to teda posunie kolegom do Karlovej Vsi. Ale nahlásiť to mám ísť zase ja. Nakoniec priznal, že vlastne on ani nevie, komu to patrí... či Bratislave I. alebo Karlovej Vsi. Stále sme sa motali dookola, komu to vlastne patrí. Pri všetkej úcte, ako to má vedieť normálny bežný človek, keď to nevedia oni sami.
Mnohých takéto jednanie a pohadzovanie odradí. Vás to neodradilo?
Keby som bola v starom naladení, že je to len o mne a o tom magorovi, tak sa na to vykašlem. Vyplačem sa, natriem si nohy masťami a ľahnem si. Naozaj som si uvedomila, že ten blázon nesmie ublížiť ďalším ženám a musím to nahlásiť, aby ho vypátrali. Stále nechápem, prečo to nemôže fungovať inak. Prečo ja ako obeť jednoducho nemôžem nahlásiť cez 158 incident a oni mi pošlú hliadku, ktorá ma príde domov vypočuť. Prečo sa mám ja - obeť útoku v zlom fyzickom a aj psychickom stave niekam trepať? Je množstvo policajtov, ktorých vidím posedávať v aute. Viem, pravdepodobne čakajú, že ich zavolajú k nejakému prípadu. Prepáčte, ale aj ja som v ten večer bola tiež ten prípad. Priznám sa, že som mala chvíľkové nutkanie, že do Karlovej Vsi už nepôjdem. Ale v noci som nemohla spať. Celú situáciu som mala pred očami a premietalo sa mi to ako film, znovu a znovu. Povedala som, že to nemôžem nechať len tak.
Tak ste nakoniec predsa len išli do Karlovej Vsi?
Ráno (štvrtok pozn.redakcie) som ešte raz zavolala na 158. Zdvihla mi to tentoraz pani, ktorá bola veľmi ochotná. Tiež nevedela, že kam to patrí, lebo práve tá časť, kde mi hlavu strčil do rozkroku, je na hranici Bratislava I. a Bratislava IV. Nakoniec zistila, že hlavu do rozkroku mi dal v okrese Bratislava I. a chodník, na ktorom do mňa vrazil, je zase Karlova Ves. Rozhodla sa, že ma pošle do Starého Mesta Západ, Štefánikova 9. A tak som šla.
Mali už iný prístup?
Úvodné stretnutie bolo opäť o tom, že komu to patrí. Je vraj možné, že mi na 158 povedali zle, lebo majú starý zoznam rajonizácie. Nemôžem povedať, že by boli nepríjemní. Len som opäť čakala, kým sa rozhodnú, komu to patrí. Presvedčená som však bola, že už nikam nejdem a zostávam tam.
To ste opäť museli všetko porozprávať?
Opäť som všetko diktovala znovu. Dokonca v papieroch pre lekára bola otázka, či sa moja verzia v policajnej správe zhoduje s tým, čo vravím lekárovi. Bola som prekvapená, že lekár má overiť, či hovorím tú istú verziu. Nechápem, prečo lekár má takéto niečo riešiť. Ale isto je na to dôvod, len ja neviem aký.
Museli ste ísť hneď z polície k lekárovi a opäť k policajtom?
Nemusela som ísť hneď, ale bolo dobré, aby som to vyriešila čo najskôr. Lekár mi meral modriny. Na jednej nohe sa mi tvorí modrina vo veľkosti 11 krát 9 centimetrov a na druhej nohe 6 krát 6 centimetrov. Pri každom dotyku pištím od bolesti. Nakoniec mi pridelili číslo prípadu a ešte raz som nadiktovala celý príbeh aj s opisom páchateľa. Celý deň som riešila políciu a lekára. Popoludní mi volal policajt z Karlovej Vsi, zrejme mu to posunuli z Dúbravky. Keď som mu povedala, že som to nahlásila v Starom Meste a nadiktovala číslo, pod ktorým je prípad zaevidovaný, poďakoval a zložil. O hodinu mi volal, že kde v Starom Meste som to zaevidovala. Upresnila som, že je to Staré Mesto Západ. Nakoniec sľúbil, že sa so mnou spoja.
Takže kto to rieši? Aký je záver?
Záver je taký, že naposledy sa mi ozval policajt z Karlovej Vsi. Či mu je prípad pridelený, netuším. Ešte na Štefánikovej mi však ráno odporučili, že keby som útočníka niekde videla, mám volať na 158. Keď som sa opýtala, čo mám robiť, keď nastúpi do toho istého autobusu, či mám poprosiť šoféra, aby zablokoval autobus alebo niečo iné... Tak vraj mám hneď vytočiť číslo, sledovať ho a byť stále online na telefóne, informovať ich. Ak by on vystúpil, mám s telefónom na uchu vystúpiť s ním. A nenápadne ho sledovať. Neviem si to predstaviť. Keďže ide o trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, musia ho najprv nájsť a identifikovať ho. Preto by som rada vyzvala ľudí, ak by vozičkára vyzerajúceho ako čert, ktorý nemá krk s elektrickým čiernym vozíkom, videli alebo ich bude takýto človek obťažovať v okolí Patrónky, majú kontaktovať 158. Musia najprv zistiť jeho totožnosť.
Ak ho nájdu, budú vás kontaktovať, aby ste ho indentifikovali?
Mali by ma kontaktovať do jedného mesiaca od podania. Je možné, že mi zavolajú, že nič nevyriešili, ale ja to nechcem nechať len tak.
Premýšľali ste nad tým, ako ste mohli dopadnúť, keby ste neboli rýchla a fyzicky zdatná?
Myslím si, že mám zlomené nohy a určite obrovskú traumu. Na to, ako som vycvičená životom, tak ma to na chvíľu dosť zlomilo.
(lb)