Hanba na hlavnej železničnej stanici v Bratislave

Pocit hnusu a hanby za slovenskú i medzinárodnú prestupnú stanicu ma prinútil sadnúť a napísať pár viet o Hlavnej stanici v Bratislave.

Čakáreň - 1. poschodie: smrad, nafetovaní, fajčiaci ľudia - pri vstupe žiadny oznam o podmienkach zdržiavania sa v priestore, iba malý papier veľkosti A4 v čakárni na okne vľavo, kde je napísaný ZÁKAZ.... Ľudia čakajúci na vlak vstúpia, zhodnotia situáciu a vyjdú von (prípadne si urobia foto).

Vestibul - vpravo, vľavo, takmer všade opretí, slintajúci, grcajúci, špinaví ľudia. Polícia - široko-ďaleko ani náznak, po blúdení na peróne vstupujem do budovy, v prízemí žiadny oznam, kde je polícia. Zaklopem. Odpoveď ma nasmeruje o poschodie vyššie, kde sa ma XY pýta, či som bola na autobusovej stanici, že tam si to spoločnosť vedela zariadiť... On má len troch ľudí a všetci sú pri jednom človeku pri koľajach.

Ak by som bola cudzinec, ani nejdem ďalej zo stanice, okamžite nasadnem na nasledujúci vlak, ktorý ma odvezie mimo otrasného pohľadu na ľudí ležiacich vo svojich zvratkoch, na ľudí, ktorým z úst, nosa, z takmer všetkých otvorov vytekajú tekutiny.

Vážení spoluobčania, boli ste sa niekedy pozrieť, ako vyzerá stanica? Nehovoriac, samozrejme, o celkovom jej okolí. Nechcela som tomu veriť, počula som všeličo, ale až teraz som to zažila v plnej kráse.

Choďte sa posadiť do čakárne na 15 minút, vo vestibule strávte ďalších 15, aby ste si to vedeli aspoň predstaviť, ja som na stanici strávila oveľa dlhší čas, keď som čakala na vlak (čakala som v poriadnej zime - vo vestibule, keďže som nechcela dýchať dym z cigariet v čakárni).