Mafia v hlavnom meste (1989-1999) III.
<strong>Sýkora a sýkorky: MIROSLAV SÝKORA (1964 - 1997).</strong> Miroslav Sýkora bol ako jeden z mála zakladateľov slovenskej mafie po roku 1989 vysokoškolsky vzdelaný (hoci nedoštudovaný) a nepatril medzi klasických svalnáčov. Na dráhu zločinu ho mal priviezť Šaňo Belovič, s ktorým chodili spolu na diplomatickú školu v Moskve a tam začali robiť prvé kšefty.
Obaja boli synmi diplomatov a priživovali sa na dodávkach úzkoprofilových potravín do tzv. Československého domu. Tam sa začali ich prvé kontakty s ruskou mafiou (ktorá ešte vtedy mafiou len začínala byť). Keď ich vyhodili zo štúdií, vrátili sa do Bratislavy. Tam vytvorili hlavné jadro nového organizovaného zločinu v Bratislave v zostave - Belovič, Sýkora a Takáč. Pôvodne sa rozhodli zaobísť bez účasti Rusov, ale Sýkora napriek tomu preferoval kooperáciu s nimi. Belovič bol najviac proti tomu a vyčítal Sýkorovi, že aktívne vyhľadáva takéto kontakty. Zdá sa, že práve preto musel zmiznúť a podľa všetkého toto bola prvá (ešte však tichá) poprava v podsvetí. Isté však je, že po násilnej smrti Beloviča sa skupina rozdelila na tzv. sýkorky a takáčovcov.
Sýkora navonok pokračoval ako študent novinárčiny. Štúdium žurnalistiky ho však veľmi nebavilo a po 3. ročníku z vysokej školy dobrovoľne odišiel. Spolužiaci si ho pamätajú ako usmievavého muža, ktorý ich v každej situácii ochraňoval.
„Keď sme ho stretávali v Danube na káve, nikomu ešte nenapadlo, že je mafián,“ povedala jeho spolužiačka denníku SME. „Vtedy to medzi študentmi, pochádzajúcimi z bratislavských rodín, vyzeralo tak, že všetci mali peniaze - nikomu teda nenapadlo, že Miro ich má o čosi viac.“ Sýkora patril odjakživa medzi takzvanú bratislavskú zlatú mládež. „Nechodil ani na študentské brigády. Hovorieval, že nebude šaškovať pri manuálnej robote.“
Manželka Eva, s ktorou má dve deti, na Sýkoru nespomína práve v dobrom. Vraj sa o nich veľmi nestaral. Spolužiačka: „Zato sa staral o akéhosi chalana z ulice. Zobral si ho pod ochrannú ruku - platil jemu aj jeho mame účty, kupoval mu oblečenie, dával peniaze. Nešlo o nejakého intelektuála, bol mu však nadovšetko oddaný. Bol taký Mirov prívesok.“
Sýkora mal ako nadpriemerne inteligentný v podsvetí prirodzenú autoritu. Jeho veľká kariéra sa začala po násilnej smrti Danišovcov. Spolu s Petrom Steinhübelom patril medzi tzv. ekonómov organizovaného zločinu v porevolučnom Československu. Hoci Sýkora pôsobil navonok skôr pozitívne, bol jedným z najnekompromisnejších bossov podsvetia. Jeho ľudia mali v agende všetko - od výpalníctva cez veľké krádeže až po niekoľkonásobné vraždy. Boli najobávanejšími členmi podsvetia Bratislavského kraja. Až do doby, keď ich rozvadilo na smrť delenie koristi z najväčšej bankovej lúpeže na Slovensku.
SLOVENSKÁ LÚPEŽ STOROČIA
Z trezoru nitrianskej pobočky Všeobecnej úverovej banky počas prvého januárového víkendu 1996 zmizla astronomická suma v hodnote 174,7 milióna korún. Hoci objekt banky bol napojený na policajný pult, príslušníci nijaký signál nezachytili. „Najväčšia banková lúpež v dejinách republiky!“ hlásali vtedy novinové titulky.
Polícia stopy okamžite podrobila kriminalistickému skúmaniu. Na prvé logické otázky novinárov, či páchatelia nemôžu pochádzať z radov pracovníkov banky, vtedajší veliteľ odboru kriminálnej polície Okresného veliteľstva PZ v Nitre Pavel Leckéši odpovedal: „Prikláňame sa aj k tejto možnosti.“
Táto korisť navždy rozhádala Miroslava Sýkoru a jeho komplica Križanoviča prezývaného Duran. Nezhodli sa v otázke, kto z nich je vyššou autoritou na výber „dane“ z najväčšej lúpeže v krajine. Prvý zaútočil Sýkora. Po streľbe na Sliačskej ulici v decembri 1996 Duran utrpel zranenia. V bratislavskej nemocnici na Kramároch mu vtedy lekári museli amputovať nohu. Neskôr sa opakovane vyjadril, že sa Sýkorovi pomstí.
A 6. februára 1997 Sýkora odložil všetku opatrnosť. Pravdepodobne ho na stretnutie vylákala osoba, ktorej dôveroval. Sprevádzal ho iba jeho ochrankár a vodič Ivan R.. Osudná schôdzka so smrťou sa odohrala na pravé poludnie na parkovisku pred bratislavským hotelom Holiday Inn na Bajkalskej ulici. Krátko po príchode sa Sýkora s ochrankárom dostali do paľby neznámych útočníkov. Ešte sa stihli rozbehnúť smerom k Holiday Inn a takmer tam našli úkryt. Pred očami hotelových hostí ich však prenasledovatelia dostihli. Povzbudzovali sa pritom po slovensky výkrikmi „Už ho doraz!“.
Oboch padlých v tejto mafiánskej bitke pochovali na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Na pravoslávnom pohrebnom obrade za tridsaťtriročným Miroslavom Sýkorom sa okrem najbližšej rodiny zúčastnilo aj niekoľko sto predstaviteľov podsvetia z celého Slovenska. Na znak smútku na priečelí jeho obľúbeného hotela Danube visela čierna zástava...
Gustáv Murín, z knihy Mafia v Bratislave (2008)
(krátené, pokračovanie nabudúce)
FOTO - archív DK