FOTO: Ako to vyzerá v zariadení na Rovniankovej, kde sa misionárky Matky Terezy starajú o tých najchudobnejších?

Zdroj: Ingrid Jarunková

V Petržalke na Rovniankovej ulici sa v Betleheme sv. Matky Terezy už 20 rokov starajú o chorých bez domova misionárky. Je to posledný azyl pre ľudí bez príjmu, ktorých nechce ani rodina a už ani nemocnica.

„Naša služba je zdarma, pretože tí, ktorým chceme slúžiť, nám nemajú čo dať,“ vysvetlí jedna zo sestier. Ak by ste čakali tmavé bezútešné izby plné trpiacich v zápachu, boli by ste asi prekvapení.

V budove bývalej škôlky, ktorú sestrám Matky Terezy poskytla mestská časť, je čisto a svetlo. Nie je to hospic  s bezvládnymi pacientmi. O 37 ľudí sa stará sedem sestier. Sú z  Kene, Srí lanky, Indie, Bangladéša, Mexika a  Poľska.  Na Slovensku pobudnú 3 až 5 rokov, potom ich vystriedajú iné. Sestra, ktorá nás sprevádza po zariadení, je Poľka. Prezradí len, že slúži - sama použije tento výraz -, najchudobnejším už 30 rokov, bola v Iraku, Sýrii, Indii... Menovaná byť nechce. Misionárky sa podľa jej slov prezentujú činmi, nie slovami. Jej želanie rešpektujeme.

Zdroj: Ingrid Jarunková

Sestrička z Bangladéša je na Slovensku už druhý raz a vraj varí po slovensky. Áno, aj halušky.

​Väčšina postelí v izbách je ustlaná. Celý deň v nich však môžu ležať tí, ktorí sú vo vážnom stave. Aj niektorí z 13 ťažko chorých ľudí s psychickými chorobami, rakovinou... Tí už ulicu nezvládajú. Sestry im pomáhajú vybaviť miesto v domoch sociálnej starostlivosti. To chce čas, a tak chorí zotrvajú u misionárok občas aj rok a pol. Sestra si pochvaľuje najmä pomoc Bratislavského samosprávneho kraja. Ako pre Janku. Boli sme v zariadení práve vtedy, keď sa lúčila a odchádzala do župného Domu sociálnej starostlivosti v Senci.  Odmalička drogovo závislá, dnes 31-ročná žena s poškodeným mozgom a 60 eurami od štátu na mesiac. „Z nemocnice ju previezli k nám. Bola úplne vychudnutá, nevedeli sme, čo s ňou bude. Pobudla rok, pribrala, zmenila sa. Bola šťastná, keď sa jej podarilo naučiť Zdravas Mária naspamäť.“ Pre niekoho nepodstatné, pre Janku malý úspech. Možno k nim pridá ďalšie.

Zdroj: Ingrid Jarunková

Kaplnka v Betleheme Matky Terezy, kde rozjímajú súčasní obyvatelia zariadenia na Rovniankovej.

​Napriek tomu nie sú misionárky vždy úspešné. Niekedy títo ľudia nezvládnu čakať na zariadenie, niekedy sa doň aj dostanú, ale odídu z neho a vrátia sa na ulicu. „Majú problém s alkoholom, ale aj s bezdomovectvom. Svojím spôsobom je ulica závislosťou,“ hovorí sestra. Hoci to znie nepochopiteľne,  okrem žiadnej zodpovednosti a povinností ich vraj láka aj adrenalín tohto spôsobu života. „Mnohí sa nevrátia na ulicu, nie preto, žeby nechceli, ale už nevládzu,“ hovorí sestra a dodáva, že  už vedia vycítiť, kedy a komu má význam vybavovať dlhodobejšie ubytovanie.

Zdroj: Ingrid Jarunková

​Zimy sú však ťažké, a vtedy otvárajú misionárky ďalšie izby pre 20 mužov. Postele pre štyri ženy majú k dispozícii celoročne.

Prichádzajú ľudia s omrzlinami, chrípkou, alebo úplne vyčerpaní, unavení životom vonku. Sestry im poskytnú pár dní na zotavenie. Mali by tu zotrvať maximálne dva týždne, ale občas im pobyt predĺžia. Niektorí si vybavia ubytovanie, väčšina sa však pozviecha a vracia späť do nocľahární, opustených záhradných chatiek, pod most...   „Zima je pre nás vždy emočne náročná. Tento rok sme mali zase plno a keď nám volali z nemocnice, alebo ľudia, že niekto leží na lavičke, už sme ho nemali kam dať. Nemali sme miesto,“ hovorí sestra.  Spomenie však aj momenty, ktoré  ju stále dokážu dojať. „Keď k nám jeden chudobný privedie iného chudobného, viac chorého,“ hovorí.  

Zdroj: Ingrid Jarunková

Zariadenie žije zo štedrosti ľudí. Prídu ľudia s veľkými peniazmi, ale aj tí, čo majú sami málo. Jedna babička im vraj každý mesiac posiela 13 eur zo svojho dôchodku. 

​Nebýva to však len idyla. Sedem sestier musí zvládnuť 40 najchudobnejších z chudobných. Občas je to preto komplikovanejšie. Nejeden človek z ulice je agresívny, tvrdý a má pocit, že sestry sú tu preňho a on môže urobiť čokoľvek, odpustia mu. Aj preto majú v zariadení jasné pravidlá. Nulová tolerancia alkoholu vás neprekvapí, ale nazrieť do hlavy ľuďom z ulice vám dá možno zákaz brať jedlo z obeda či večera, prinášať ho zvonku a uchovávať v skrinkách. Títo ľudia majú totiž tendencie robiť si zásoby, pretože nikdy nevedia, kedy budú znova jesť. A tohto pocitu, sa nedokážu zbaviť ani tam, kde majú pravidelne raňajky, obed aj večeru.  

Ako trávia deň v zariadení, ktoré nemá ani televízor, ani počítač, dokonca ani práčku? „Aby sme sa vedeli vcítiť do chudobných, musíme žiť ako oni,“ vysvetľuje mi dôvod sestra a opisuje bežný deň ľudí, ktorí tu našli útočisko. Vstávajú o šiestej ráno. Žiadnu arteterapiu nečakajte. Nasleduje omša, raňajky, upratovanie. O pol dvanástej je obed a po ňom chvíľa voľna. O pol tretej káva, ruženec a krájanie zeleniny na  nasledujúci obed. Keď  sestra potrebuje pomoc v kuchyni, pomôžu. Ďalší perú ručne v práčovni,  iní občas triedia oblečenie, ktoré prinesú ľudia z okolia. Na jar sa starajú o záhradku. O siedmej je večera.   

Samozrejme tí, čo sa na to cítia, môžu ísť aj von. Sestry ich samé posielajú. „Choďte a vybavujte si, čo potrebujete, kým máte jedlo a posteľ,“ hovoria.  Niektorí idú, iní nie.

V piatok sa sem chodia ľudia z ulice osprchovať. Bežne príde 20-25 mužov. Sestry im vždy dajú čisté šaty, ktoré priniesli ľudia z okolia. Aj preto vítajú, keď im obyvatelia donesú pánske veci, najmä slipy, ponožky... 

V nedeľu o pol deviatej ráno prichádzajú do Betlehemu sv. Matky Terezy na obed a kresťanský program. Počas studených dní príde 60 ľudí. Sestry si nerobia ilúzie. Vedia, že hlavná  motivácia prítomných je byť chvíľu v teple a najväčšiu emóciu vyvolá tipovanie, aký koláčik dostanú cez prestávku ku káve.

Isteže by chceli, aby zmenili život a venovali sa aj duchovnu. Do sviatostí ich nenútia, omša a ruženec sú však pre ubytovaných povinné. „Vysvetľujeme im, že im to neublíži. A keď už sa ocitli u nás, lebo iné riešenie už nemali, nech skúsia využiť, čo im môžeme ponúknuť.“

Tu však misia sestier nekončí. Navštevujú chudobné rodiny a chodia ulicami či do lesov za ľuďmi, ktorí  tam skrytí žijú. „Neverili by ste, ale jeden pán žije v lese, pod stromom, pod dáždnikom,“  hovorí mi sestra.  „Chceme, aby vedeli, že nie sú sami a keby bolo najhoršie, tak môžu prísť k nám.“

Azda najťažšie na duši mi však je, keď sestra povie, že navštevujú aj domovy dôchodcov, pretože tam dnes žije nová chudoba tohto sveta. „Tých zariadení je veľa a v každom vidíte, ako ľudia čakajú, že si ich niekto všimne. Tá bolesť, ktorú nosia v srdci, že na sklonku života ich nikto nechce, je neprehliadnuteľná. Preto chodíme aj za nimi. Porozprávať sa a  pomodliť sa s nimi,“ dodáva. 

(in)