Komunitné centrum OZ Ulita dalo Kopčanom šancu. Pridá sa aj mesto?

Zdroj: OZ Ulita

Kopčany pôsobia ako mestom aj mestskou časťou zabudnuté sídlisko. K ubytovni hlavného mesta na Kopčianskej sa dostanete rozbitou „deravou“ cestou a môžete si gratulovať, ak to podvozok auta prežije. Cez chátrajúce chodby paneláku dostávame do Komunitného centra Občianskeho združenia Ulita.

Ničota a pusto všade navôkol je možno len obraz zimy, hovoríme si. Za dverami prerobeného trojizbového bytu sme konečne našli farby. Sídlisko medzi firemnými skladmi, odrezané od života železnicou, pripomína skôr industriálnu zónu ako miesto pre život. Keď sa stavala Petržalka, žili tu robotníci, ubytovne sú tu dodnes. Stoja vedľa zariadenia hlavného mesta pre rodiny s deťmi aj odchovancov z detských domovov. Neďaleko sú dva paneláky s nájomnými bytmi mesta a mestskej časti a napokon dva paneláky, v ktorých si ľudia už byty odkúpili. Takže tí, čo majú záujem zveľadiť svoje životné prostredie, sú tu stále v menšine. Ostatní prídu na nejaký čas a zas odídu...

Zdroj: OZ Ulita

​Ich laxný prístup akoby zdieľalo aj mesto. Stigmu zlého sídliska umocňuje stav vecí, ktoré by mohlo a má v moci vyriešiť. Komunikáciu Kopčianska nemá v správe ani mesto ani mestská časť. Podľa katastrálnej mapy patrí firme, ktorá ju postavila, tá je však v likvidácii. Zrušená. V množstve podobne nevysporiadaných bratislavských ulíc sa stratila. A tak to na nej aj vyzerá – diery, zničené krajnice, vystupujúce kanály... Keď tade idete večer, riskujete, pretože lampy tu síce sú, ale mnohé nesvietia.

Na sídlisko zachádza len každý druhý autobus linky č. 80, takže naň bežne čakáte pol hodiny. Keď je sneh ako počas našej návštevy a obyvateľ sa radšej vyberie pešo na nadjazd, na zastávku linky 99 na Bratskú ulicu, musí rátať s tým, že strmé schody k nezastrešenej zastávke sú neodhrabané a zľadovatené. Liezť na ne by bolo pre matku s kočíkom životu nebezpečné. Úrady netrápi, že práve rodín a detí je tu najviac.

A práve kvôli nim vzniklo pred 15 rokmi Komunitné centrum Kopčany. Do tohto zabudnutého sveta, len na skok od centra hlavného mesta európskeho štátu, sa rozhodlo vniesť podnety. „Oproti iným sídliskám tu vidíte oveľa viac detí hrať sa vonku. Lenže kedysi tu neboli žiadne podmienky pre bezpečnú hru. Ihrisko? O tom mohli deti snívať, a tak si bránky nakreslili na dom, lopty lietali do okien aj na cestu. Nielen z toho vznikali konflikty,“ spomína na začiatky spoluzakladateľka Ulity, sociálna pedagogička Monika Juríková.

Zdroj: OZ Ulita

​

Pôvodne tu malo byť centrum pre pomoc užívateľom drog. Obyvatelia však nesúhlasili. Báli sa, že tým závislých len pribudne. A tak vznikol klub pre mladých od 15 do 20 rokov, kam mohli prísť a tráviť čas len s minimom pravidiel – teda bez drog, násilia a alkoholu. Časom sa však chceli pridávať aj mladší. Potrebovali poradiť, pomôcť so školou, zmeniť priestor. Klubčany postupne rozširovali ponuku pre predškolákov, školákov aj tínedžerov. V súčasnosti im pripravuje aktivity sedem sociálnych pracovníkov a desiatka dobrovoľníkov. „V ubytovni dnes žije približne 90 detí. Ročne však máme kontakt s asi dvoma stovkami. Prichádzajú totiž aj deti z iných domov, aj mimo sídliska,“ hovorí Monika Juríková o školákoch a predškolákoch, ktorým vypĺňajú voľný čas oni, pretože niektoré rodiny na to nemajú príležitosti.
Týždeň má stabilný rozvrh. Doobedia slúžia na kontakt s rodičmi, administratívu a vymýšľanie a podávanie projektov. Poobede od tretej sú s deťmi vonku. Vďaka Ulite pribudlo v Kopčanoch detské, workoutové aj športové ihrisko, v sklade majú bicykle, športové potreby, lopty, rakety, každý si ich môže požičať. „Dostali sme ich do daru,“ hovorí koordinátorka skupinových aktivít Ulity Veronika Morháčová. „Deti milujú veci, ktoré majú kolieska, a aj po rozbitých chodníkoch sa preháňajú na korčuliach alebo skejtoch.“ Takže, ak máte doma „kolieska“, ktoré už nepotrebujete, pokojne ich doneste do Ulity. Dáte im druhý život. 

Poobede dostávajú priestor predškoláci. Do materskej školy väčšina z nich nechodila. V dobe, keď má bežný človek problém umiestniť potomka do škôlky, vám adresa Kopčianska na šanciach nepridá. Mnohé rodiny navyše prichádzajú v dobe, keď prihlášky ani nestihnú podať. A tak ich deti nemajú často rozvinutú jemnú motoriku, chýba im slovná zásoba, prepadávajú už v prvom ročníku. A to aj tie, ktoré trpia dyslexiou alebo dysgrafiou.

Na sídlisku, ktoré nemá školu, sa pýta aspoň škôlka. „Je to sen všetkých generácií zamestnancov Ulity, čo sa tu vystriedali,“ usmeje sa Monika Juríková. „Bohužiaľ, momentálne pre najmenších nemáme bezpečné priestory.“
Pokiaľ ide o školákov, v rámci „doučka“ sa Ulita snaží minimalizovať aj reparáty. A deti spolupracujú. Chodba býva počas doučovania plná. Školáci sa predbiehajú, aby sa dostali dovnútra. Ako to dosiahli? Je to sčasti preto, že deti musia chodiť na etapy. Priestory nestačia, navyše v Ulite fungujú pri doučovaní systémom jeden na jedného. Najpodstatnejším dôvodom je však zrejme to, že dieťa tu zažíva úspech. „V škole je ich veľa. Jeden učiteľ nemá priestor oceniť malé pokroky každého. My áno,“ hovorí Monika Juríková.

Zdroj: OZ Ulita

​V stredu chodí deti učiť angličtinu dobrovoľník z Európskej dobrovoľníckej služby, avšak klub nie je len o učení. Pre menšie sú tu napríklad dielničky, v lete výlet na chatu, pre starších rozhovory, ale aj turnaje a pre niektorých výmenný pobyt do zahraničia. Nadchlo ma, ako s profesionálnym grafikom vytvorili pred dvoma rokmi logo „Kopčany“ a kolekciu oblečenia, ktorá nosí názov sídliska. V čase mojej návštevy sa osemčlenná skupina 12-, až 15-ročných detí chystala na lyžovačku do Terchovej. Vďaka sponzorom zažili to, čo je pre mnohých ich rovesníkov bežné.

Aj Ulita má svoje sny a plány. „Máme problém s priestorom,“ hovorí Veronika Morháčová a spomína, že vedľa ich klubu je už tri roky voľný trojizbový byt. „Paradoxné je, že už aj deti nám hovoria, že by sa nám hodil na klub. My si to uvedomujeme. Už v roku 2015 sme požiadali magistrát, aby nám ho dal do prenájmu. Lenže administratívne sa to spracúva doteraz...“
(in)