Čo majú spoločné mikrofóny a huby? Nazrite s nami do LOM-u v Petržalke

Na Mlynarovičovej funguje už 5 rokov zvukové laboratórium LOM space. Úprimne priznávam, že som nikdy nevedela, čo si mám pod tým pojmom predstaviť. A tak som vstúpila.

„Tie nálepky prasacích hláv na výklade, ktoré pamätajú ešte socializmus, s vami asi nemajú veľa spoločného?“ pýtam sa Jonáša Grusku (na foto), ktorý LOM založil. „Kedysi tu bolo mäsiarstvo, priestor bol asi šesť rokov prázdny, potom sme sa sem presťahovali my,“ reaguje. „Napriek tomu sem minule nakráčal nejaký pán a s údivom sa nás pýta: Tu už nie je mäsiarstvo?“ Už desať rokov nie. Napriek tomu tu mnoho jeho častí slúži dodnes.

Prenajať si práve tento priestor bola vraj vedomá voľba. „Chceli sme zachovať trochu pôvodnej estetiky, pretože sa nám zdá zaujímavá,“ vysvetlí Jonáš Gruska a ukazuje na strop, lampy, biele kachličky na stenách aj robustné dvere niekdajších mrazákov s typickým pákovým otváraním. Očami sledujem miestnosť, v ktorej sa výborne darí kvetom, stôl, projektor, knižnicu, ktorú vyhľadávajú najmä študenti hudby. Toto je priestor pre verejnosť. Konajú sa tu koncerty, výstavy, prednášky, workshopy, komunitné stretnutia či blšáky.

​Koncerty bývajú vypredané.

Na koncertoch v tomto priestore mnohí sedia na zemi, interpretovi na dosah. Je to jediný priestor tohto typu v Bratislave - bez barovej atmosféry, so sústredenejším zážitkom. Nepredávajú tu drinky, ľudia sú ticho a počúvajú. Je to ako koncert vážnej hudby, len tu preferujú experimentálnu. Aká to vlastne je? Taká, čo prekračuje hranice zaužívaných štýlov, harmónií či rytmov a poskytuje tak nové zvukové zážitky, zjednodušujem vysvetlenie Jonáša Grusku, ktorý sám podobnú hudbu tvorí a s kolegom do Bratislavy pozývajú svetové špičky.

LOM space je jedna z mála nezávislých umeleckých scén, ktorej sa v Petržalke darí. Nedávno predĺžili svoj nájom na ďalších päť rokov. Ako dokážu prežiť? Päťeurové vstupné od pár desiatok návštevníkov nie je odpoveď. Tá sa ukrýva v zákulisí. Môžu si dovoliť komfort „robiť“ kultúru, pretože ju, s výnimkou príspevku z Fondu na podporu umenia, financujú sami.

Geofóny rozpredajú do troch minút

Vchádzam do priestorov, ktoré zostávajú očiam verejnosti skryté. Cestou míňam jeden z niekdajších mrazákov (dnes sú v ňom toalety). A vzápätí sa ocitám v ďalšej časti zvukového laboratória. Tu traja ľudia vyrábajú ročne tisícky špeciálnych mikrofónov. Napríklad na citlivé nahrávanie jemných zvukov, aké poznáme aj z prírody, ktorá je väčšinou násobne tichšia ako ľuďmi vytvorené zvuky. „Alebo geofóny, ktoré slúžia na snímanie vibrácií,“ pokračuje Jonáš. Predstavte si, že vezmete gong a udriete doň. Ak chcete nahrať jeho vibráciu, môžete práve geofónom.

​Pôvodné mäsiarstvo kedysi. Ako môžete vidieť pri porovnaní s úvodnou fotografiou,  zachovali sa stropy, kachličky, lampy i podlaha.

Ako Alenka v ríši divov sa pýtam, na čo sú komu podobné zvuky. „Všetky filmy alebo počítačové hry potrebujú zvukové efekty. Veľa ľudí sa živí tým, že ich nahráva a spája. Mikrofóny od nás odoberajú najmä filmové či herné štúdiá,“ vysvetľuje mi trpezlivo, že jediný krok nejakého monštra vo filme je spojením hneď niekoľkých zvukov. Rozpráva zaujímavo a najmä veľmi zrozumiteľne o veciach, ktoré sú bežnému človeku ako ja, úplne vzdialené. „O mikrofóny však majú záujem aj bežní ľudia z celého sveta. Niekto si napríklad nahráva otrasy sopky či topenie ľadovcov a potom ich zdieľa s rovnakými nadšencami.“ So zvukmi je to vraj podobne ako s fotografiami. Nechce sa mi to veriť, načo Jonáš skonštatuje, že keď za dva mesiace vyrobia 500 geofónov a dajú ponuku na internet, do troch minút sú vypredané. Priznáva, že aj jemu sa to zdá neuveriteľné. Na druhej strane, sú jediná firma na svete, ktorá vyrába takýto typ geofónu. Ešte aj jeho súčiastky sú fascinujúce. Napríklad vrchná časť je vytvorená na 3D tlačiarni vo francúzskej firme, ktorá tlačí z plastu vyrobeného z ricínového oleja.

​Pestujú tu i huby.

„Keď idete po ulici, počujete niečo iné, než počujem ja?“ pýtam sa človeka, ktorý tieto mikrofóny vytvoril aj dizajnoval. „Predstavte si, že začnete počúvať ako mikrofón,“ reaguje. „Ľudia majú zabudovaný filter, odbúravajúci zvuky, ktoré ich nezaujímajú alebo sú rušivé. Mikrofón berie všetko, nefiltruje. Občas sa človek tréningom dokáže dostať do stavu, že počúva ako mikrofón a vníma všetko ako symfóniu zvukov.“ A ktoré zvuky fascinujú jeho samého? „Mám rád napríklad skúšku sirén, príde mi to zvukovo unikátne. A ľutujem, že nemám kvalitnejšie nahraný štrajk rušňovodičov nákladných vlakov v Petržalke. Jeden deň trúbili počas jazdy desiatky minút. Podobne naladené, robili až fanfáry. Mám rád zvuky mostov, ale aj búrky či hromobitia.“

Nahrávacie štúdio v mrazáku

Schádzame do podzemia okolo rampy a výťahu. Kedysi tu boli mrazáky, sklady a šatne pre mäsiarov, dnes je tu nahrávacie štúdio, dielňa, posilňovňa, taká typická sídlisková, a laboratórium na prácu s hubami a lišajníkmi. „Toto sú hubové kultúry rôznych jedlých alebo liečivých húb, ktoré žijú v tekutom stave,“ ukazuje na poličku. „Keď ich chce človek pestovať, vyberie si roztok injekčnou striekačkou, pichne ho do substrátu a huba začne rásť. Pôjde stále o tú istú hubu. Ja som ich zobral z lesa, naklonoval a ten jeden organizmus stále prežíva ďalej.“ Cítim sa ako v sci-fi filme, hovorím mu. „Pre pestovateľ húb bežná vec,“ reaguje on a berie do ruky veľký zaváraninový pohár. Je v ňom miso pasta. Pripomína mi hrachovú kašu, ale je to kombinácia cíceru a ryže. Jonáš vysvetľuje, že ryža bola „naočkovaná“ hubou, následne ju upiekli a enzýmy z huby teraz pôsobia na strukoviny. Už rok rozkladajú bielkoviny, pasta zreje a napokon sa premení na piatu chuť. Volá sa umami. V Japonsku ju vraj používajú tak, že ju zmiešajú s vodou a majú vývar.
Som prekvapená ako plynule sme od mikrofónov a elektrotechniky prešli k hubám a chémii... „Vy máte aký rozptyl? Čo ste vlastne študovali?“ pýtam sa s úžasom Jonáša Grusku. „Nič z toho,“ usmeje sa, ale ďalej to nerozvádza. O sebe evidentne nemá potrebu hovoriť. Len vďaka internetu viem, že študoval na Inštitúte Sonológie v holandskom Hágu. Obe oblasti sú jeho hobby, o poznatky zo svojho samovzdelávania o hubách sa s ostatnými delí na hubových workshopoch. LOM tak prepája aj umelcov, vedcov či mykológov s verejnosťou, ktorá sa zaujíma o huby.

Susedia sú vítaní

Je paradoxné, že po piatich rokoch existencie LOM-u (prvá akcia sa tu konala 30. júna 2018, pozn. red) ho lepšie poznajú Viedenčania ako ľudia z blízkeho domu. „Niekedy mám podozrenie, že nad nami nikto nebýva,“ hovorí s úsmevom Jonáš Gruska. K piatemu výročiu by si želal spoznať viac susedov. „Nechceme tu byť úplní mimozemšťania. Máme tu už síce zopár kamarátov, ale aj tak mám pocit, že... je to také zvláštne... Máme koncert, je tu veľa ľudí, niečo sa tu deje a okoloidúci sa ani neobzrú. Neotočia ani hlavu! Ja keby som mal pod domom niečo takéto, tak minimálne nazriem. Nech sa nás susedia neboja. Sú u nás vítaní.“ 

Jonáš Gruska je Staromešťan, ale Petržalku má pochodenú aj vďaka svojej knihe Petržalské lišajníky. Odkrýva v nej pestrofarebný mikrosvet na betónových múroch. „Prišlo mi zaujímavé upozorniť na to, že Petržalka nie je len šeď, že sa na betóne deje niečo, čo je pekné, pozoruhodné a organické,“ hovorí. „Lišajníky rastú veľmi pomaly, takže pravdepodobne väčšina z tých, ktoré na múroch vidíme, začala rásť hneď s výstavbou sídliska. Sú to v podstate spoluobyvatelia Petržalky od jej vzniku.“

(in)