Stratégie, rozmary, peniaze, láska v DPOH

Keď herečka Zuzana Fialová začala skúšať novú hru francúzskeho dramatika Pierra de Marivauxa Stratégie a rozmary v Činohre Slovenského národného divadla, prikázala svojmu hereckému kolegovi Jánovi Koleníkovi, aby si fotografiami s jej podobizňou oblepil svoju mládeneckú izbu. Podmienkou úspešnosti tejto hry totiž je, že hlavní predstavitelia sú do seba zamilovaní. A Ján Koleník je veľmi ostýchavý mladík.

Osemnáste storočie prinieslo v umení milovať dve celkom protichodné tendencie a dvoch odlišných mužov. Kým Giacomo Casanova zvádzal krásne ženy v benátskych gondolách, francúzsky dramatik Pierre Carlet de Chamblain de Marivaux navštevoval parížske umelecko-intelektuálne salóny noblesných dám, aby si neskôr sadol k písaciemu stolu a za výdatnej finančnej podpory svojich prívržencov, súkal zo seba komédie ľúbostné, psychologické, mravoučné, alegorické i utopické. Jednou z nich je aj hra Falošné dôvernosti, premiérovo uvedená v Činohre SND, Divadle P. O. Hviezdoslava pod názvom Stratégie a rozmary. Moralista Marivaux a záletník Casanova mali však niečo spoločné. Obaja milovali tú istú ženu, herečku Silviu, i keď Marivaux len platonicky. Do denníka Casanovu, žiaľ, už nenahliadneme. Marivaux zostal po celý život verný svojej manželke, ktorá po šiestich rokoch šťastného manželstva, tragicky umrela.

Aký bol Marivaux, také boli jeho hry. Na jednej strane štedro rozdáva dary pre charitu a jeho meno ctí povesť muža so silným sociálnym cítením, na druhej strane si hneď za rohom kúpi pánsky klobúk za polovicu svojho honoráru. Jeho hry sú presýtené morálnym posolstvom, vernosťou, oddanosťou a láskou, aby vzápätí tieto hodnoty spochybnil a priniesol na svetlo sveta aj vlastnosti, ktorými oplýva nejeden potomok ľudského pokolenia – chamtivosť, intrigánstvo, klamstvo. Vo veciach lásky, kde hrajú silnú rolu aj peniaze, sa všetky tieto vlastnosti ešte umocnia túžbou - po peniazoch, naplnených citoch, aj fyzickom zblížení. Podľa hlavnej predstaviteľky Araminty Zuzany Fialovej trvá na dnešnú dobu príliš dlho, kým Araminta a Dorant zľahnú na jedno lože. Pohybovať sa dve a pol hodiny po javisku, hrať badminton, či spadnúť z postele v krásnych dobových kostýmoch Alexandry Gruskovej, nie je jednoduché. Keby sme predstavenie poňali len ako módnu prehliadku dobových kostýmov, bol by to zážitok.

Herci sa však podriadili aj pokynom režiséra Petra Mikulíka a spojením tejto spolupráce, za zvukov nevtieravej a vhodne doplňujúcej hudby Petra Mankoveckého, vzniklo v DPOH divadelné predstavenie, ktoré očarí nielen milovníkov Marivauxa a pravej rokokovej komédie.