Stará Bratislava dávno predbehla dobu

Bratislava nie je hocijaká. Naše mesto nevyniká umeleckými a architektonickými pamiatkami európskeho významu, nenarodili sa tu umelci, básnici, spisovatelia, vynálezcovia svetového významu.

Čo však robí Bratislavu neobyčajnou, je jej, dnes už historická mnohonárodnosť. No ešte aj dnes tu žije maďarská a malá nemecká menšina. Oproti iným viacnárodným mestám v Bratislave spolunažívajú príslušníci troch národov, ktoré patrili k rôznym jazykovým rodinám: slovanskej, germánskej a ugrofínskej. Normálne by sa ľudia, hovoriaci tak rozličnými jazykmi vôbec nerozumeli. Nie však v starej Bratislave. Každý Bratislavčan, alebo ako sa do začiatku tohto storočia hovorilo Prešporák, ovládal všetky tri jazyky viac alebo menej dobre, rozumel každému, chápal každého. Neexistovali nacionalistické trenice. Boli obdobia, keď sa nacionalizmus z okolitých regiónov dotýkal aj Bratislavy. Napríklad v rokoch 1848, 1919 alebo 1938-39. Tieto nacionalistické horúčky však prešli a do Bratislavy sa vrátila pre ňu taká charakteristická tolerancia. V roku 1919 s pričlenením Bratislavy k Československu prišla do mesta česká administratíva, pribudli aj príslušníci slovenskej inteligencie. Väčšina z prisťahovalcov svoj nový domov akceptovala taký, aký bol. Pokiaľ nevedeli, naučili sa aspoň jeden alebo druhý, vtedy domáci teraz cudzí, jazyk.

Určitý obrat nastal v roku 1938 ako následok nemeckého čechoslovakizmu. Bratislavskí Nemci však boli predovšetkým Bratislavčania a občania republiky. Až Hitler a Henlein poslali do Bratislavy a na Slovensko nacistických organizátorov a agitátorov, mnohí Prešporáci sa stali „uvedomelými“ Nemcami. Nakoniec aj Maďari v tom čase prepadli nacionalizmu. Ale v priebehu jedného - dvoch rokov sa život vrátil k normálu. Po prechode frontu bola Bratislava opäť starou, normálnou a tolerantnou Bratislavou. Trvalo to, žiaľbohu, asi len mesiac. S Benešovou vládou, v ktorej mali neprimeraný vplyv komunisti, prišlo prenasledovanie Maďarov a Nemcov, ale aj exponovaných slovenských „ľudákov“. Tí, čo mali maslo na hlave, však zavčasu ušli.

Viacnárodnostné mesto za komunizmu v snahe o jeho proletarizáciu vzrástlo, stratilo historickú mnohojazyčnosť a ňou aj tolerantnosť. Stratilo ochotu akceptovať druhého ako seberovného, nehľadieť na národnosť, náboženské vyznanie či stranícku príslušnosť druhého, ale iba na to, aký je to človek. Alebo nie? Napriek národnostnému a triednemu prenasledovaniu tu žijú mnohí Starobratislavčania. Aj mnohí Novobratislavčania pochopili historický duch mesta, vážia si ho. Bratislava má predpoklady, aby sa stala významným hospodárskym strediskom Európy. Viacjazyčnosťou, tolerantnosťou a otvorenosťou predbehla o storočia dobu zjednocovania Európy.