Maťovi Ďurindovi sa páčia trojčlenné kapely

Už dvanásť dní patrí bratislavský rocker Martin Ďurinda medzi päťdesiatnikov. Líder skupiny Tublatanka vyštudoval farmáciu, namiesto bieleho plášťa je jeho spoločníkom už viac ako tridsať rokov gitara. Na gitare aj klavíri sa učil hrať sám, spievať ho naučila mama, ktorá bola hlasovou pedagogičkou na vysokej škole. Martin jej vďačí za veľa.

V roku 1982 založil skupinu Tublatanka, v trojčlennej zostave boli okrem neho basový gitarista Pavel Horváth a bubeník Juraj Černý. Prvý koncert mali 31. januára 1983 na festivale Mladá vlna, ich prvým koncertným odevom boli ľudové kroje. Na svojom konte má dnes Tublatanka 15 vydaných albumov a kompilácií, najnovším je štúdiový album Svet v ohrození, ktorý vydala v máji 2010. V decembri minulého roka vyšlo koncertné DVD s názvom Tublatanka 25 Rockov Live.

Zalistujte v pamäti čerstvého päťdesiatnika, máte v nej ešte aj úplne prvú pesničku, možno z platne či rádia?

- Môj starší brat Ján, ktorého všetci volali Mišo, mal od strýka požičaný magnetofón Sonet Duo a na ňom nahrané pesničky z Rádia Luxemburg, jeho obľúbenými boli Beatles, Rolling Stones a celá plejáda dnes už legendárnych anglických skupín. Nemal som ešte päť, ledva som dočiahol na stôl, magnetofón bol na hokerlíku a naučil ma zapnúť si ho. Pamätám si dodnes na skladbu A Hard Day's Night skupiny Beatles. Mamka ma raz nahrala, ako si ju spievam s Beatles.

Vaša mama bola hlasovou pedagogičkou. Ideálne pre speváka mať pedagóga rovno doma.

- Moja mamka mala nado mnou vždy ochrannú ruku, aj keď prišla na koncert, vždy mi po skončení povedala, aké robím chyby, alebo že veľmi tlačím na hlasivky, že to takto dlho nevydržia, že ich treba šetriť. Nevedela pochopiť, že rockeri na koncertoch podávajú výkony, pri ktorých si hlasivky nešetria. Mama ma od piky učila spievať, keď som začal chodiť na gymnázium, trénovali sme pesničky aj hlasové cvičenia pri klavíri. Dodnes jej zato veľmi ďakujem.

Mnohí hudobníci dostali prvú gitaru ako darček alebo si na ňu našetrili, aká bola tá vaša?

- Prvú gitaru som mal z bazára, bol to krásny červený model Hurican z typovej rady Jolana československej výroby, ktorú som si kúpil z našetrených peňazí za 1300 korún na bratislavskej Obchodnej ulici. Bol tam bazár so zosilňovačmi a gitarami.

Aká hudba vami hýbala v gymnaziálnych rokoch?

- Z domácich to boli Collegium Musicum, Marián Varga bol pre mňa boh a idol, čo mi doteraz ostalo, veľmi uznávam jeho muziku, staršie nahrávky Collegia Musica sú klenoty slovenskej hudby. Bol to aj Pavol Hammel so skupinou Prúdy, jeho tvorbu považujem za veľký klenot domácej muziky. A potom to boli neprekonateľné skupiny ako Beatles, Rolling Stones, Jimi Hendrix a moja obľúbená kapela Emerson, Lake & Palmer, kde hrá klávesový virtuóz Keith Emerson, bol som na jeho koncerte vo Viedni.

Vyštudovali ste farmáciu, biely lekárenský plášť ste si však neobliekli.

- Úspešne som ukončil farmaceutickú fakultu, potom som si ešte dva roky robil doktorát. V tom čase však úspechy Tublatanky boli už také veľké, že som sa začal profesionálne venovať len hudbe. Predsa len väčšia radosť bola hrať na gitare, spievať, cestovať po celom Československu, mať množstvo priaznivcov, nahrávať platne či nakrúcať videoklipy, ako byť v lekárni v bielom plášti. Keď som praxoval, zdala sa mi tá robota trocha monotónna pre chlapa - v bielom plášti za okienkom - je to predsa len viac práca pre ženy. Aj na fakulte nás bolo v ročníku šesť chalanov a vyše tridsať dievčat.

Tublatanku ste zostavili v trojici, chceli ste byť podobní napríklad anglickým Cream?

- Páčilo sa mi, ako niektoré trojčlenné kapely podávali veľké výkony na koncertoch, či už napríklad skupina Cream gitaristu Erica Claptona, Jimi Hendrix Experience alebo aj poľská skupina SBB. Môj obdiv mal aj gitarista Alvin Lee zo skupiny Ten Years After. Páčila sa mi vyťaženosť trojice muzikantov na pódiu, traja hrali, dvaja k tomu spievali a ešte si koncerty aj odmoderovali.

Koľko ste mali, keď ste zakladali prvú skupinu?

- Prvá ešte na základnej škole bola Atómové srdce matky s bubeníkom Davisom, názov sme si dali podľa názvu LP platne Atom Heart Mother skupiny Pink Floyd. Potom som mal kapelu Žeravý popolník, kde sme experimentovali s rôznymi zvukmi, so všetkým čo vydávalo aspoň trocha astronomické zvuky, dokonca sme z Piko vláčiku mali prvý syntetizátor.

Ale k Tublatanke ešte bolo dosť ďaleko?

- Áno, Nervy bola prvá vážnejšia skupina v závere gymnázia, hral som v nej s gitaristom Andrejom Šebanom, ktorý bol mojím spolužiakom, so spevákom Mariánom Greksom. Nervy založil Greksa, hrali sme prevzaté zahraničné aj naše skladby, spieval som napríklad aj Vieš byť zlá od Žbirku s Modusom. Zahrali sme si na niekoľkých dedinských zábavách a tu som okúsil prvú vidiecku slávu.

Prečo ste to neťahali spolu ďalej?

- Vždy, keď sme nad ránom končili poriadne unavení, tak sme museli baliť a nosiť aparatúru. A Marián Greksa si všimol, že ja som aparatúru flákal, často som sa zahovoril a odniesol len jednu - dve bedne. Tak ma Graksa z kapely vyhodil so slovami Maťo, ty sa ulievaš pri nosení aparatúry, ideš von zo skupiny. Dobre urobil, Marián ďakujem. Tak som založil Tublatanku.

Prvý koncert ste odohrali 31. januára 1983 v bratislavskom Parku kultúry a oddychu, hrali ste v ľudových krojoch.

- Bol to zlomový bod pre našu kapelu, ktorá v tom čase existovala necelé štyri mesiace. Koncert sa konal na festivale Mladá vlna '82, organizoval ho Richard Müller v PKO, kde nás postavil ako predkapelu celému festivalu. Zahrali sme šesť pesničiek, päť vlastných a prevzatú Pinball Wizard skupiny Who. Hrali sme v slovenských krojoch, mali sme úspech, po vystúpení nás oslovilo veľa ľudí.

Ako ste došli k ľudovým krojom?

- Po skúške deň pred koncertom sme rozmýšľali, ako sa oblečieme. Ja som mal prichystanú bundu z Londýna, kde som vycestoval v roku 1982 na devízový prísľub, k tomu vybíjaný opasok, jednoducho komplet vystrojený ako rocker. Martin Sarvaš ale zahlásil - dajme si kroje, tie doplnky si môžeš nechať. Bol som najprv proti tomu, ale potom sa nám to zapáčilo. Až do rozdelenia Československa sme hrali v krojoch.

Ostáva už iba objasniť, ako ste prišli k názvu Tublatanka.

- Bubeník Ďuro Černý prišiel s nápadom, aby sme sa volali Tublat, čo bola zlá opica z knihy o Tarzanovi. Už si nás doberali, či k nám ten názov pôjde, slovnou prešmyčkou sme sa dostali až k názvu Tublatanka, možno podľa vzoru Moravanka (úsmev). Bránil som sa chvíľu tomu názvu, ale dnes s ním idem už 28 rokov.

Prvú LP platňu ste nahrali ešte ako amatérska skupina, aký to bol pocit, držať v ruke svoju prvú LP platňu?

- Bol som veľmi šťastný, keď som ju držal v ruke. Bolo to pre mňa nádherné obdobie, keďže sa nám podarilo vydať prvú LP za krátky čas. Náš prvý koncert v PKO videl Milan Vašica, ktorý sa nás po koncerte opýtal, či nechceme vydať platňu. Priznám sa, zaskočilo nás to, ani som s tým veľmi nerátal, že sa nám to niekedy pošťastí. Vtedy som hral aktívne hokej, študoval na vysokej škole, k tomu ďalšie aktivity, bolo ich dosť veľa. To šťastie bolo o to väčšie, že tá platňa mala úspech.

Na debutovej platni je aj pieseň Šlabikár. Tá sa dožila aj repríz na ďalších albumoch.

- Bol to nápad Martina Sarvaša, ktorý bol najväčší surrealista v našej kapele. S bubeníkom Ďurom Černým raz zobrali do ruky Šlabikár a čítali z neho texty ako Mama má Emu a podobne. Veľmi sa pritom zabávali a na tomto základe vznikla zábavná pesnička s milým textom. Ľudia si Šlabikár obľúbili, keď sme vydávali druhú platňu Skúsime to cez vesmír, tak prišiel Sarvaš s nápadom urobiť pieseň Šlabikár II. Vždy s vydávaním ďalšej platne to robíme už trocha programovo, vždy pridáme na platňu ďalší Šlabikár. Osobitné postavenie má Šlabikár VIII, vznikal v období, keď nami otriasla smrť Doda Dubána, a na jeho pamiatku je Šlabikár VIII - Pieseň pre Doda. Vždy má ten Šlabikár na našich platniach čo povedať.

Medzi legendárne piesne Tublatanky patrí aj Pravda víťazí.

- Pesnička vznikla úplne spontánne, keď sme si po jednom pražskom koncerte vyšli na pivo. Bolo to v období, keď boli naše kapely v Čechách veľmi žiadané, čo sa dostalo aj nám. Po vydarenom koncerte sme mali dobrú náladu a v rámci prechádzky sme s Martinom Sarvašom zašli až na Pražský hrad. Viala tam štandarda, na ktorej bol nápis Pravda víťazí. Ja som mal práve rozpracovanú novú pesničku na tretí album a presne do refrénu sa mi to slovné spojenie hodilo. Hovorím si, čo keby sme novú pesničku urobili tak, že v refréne zaznie Pravda víťazí. Na druhý deň mi Sarvaš dal text. Bol silný, hneď som ho bral.

Pravda víťazí bola nakoniec aj skladbou Nežnej revolúcie, na Námestí SNP ste mali svoju zvukovú aparatúru.

- Prišiel November 1989 a my sme sa zúčastnili na úplne nultom Kňažkovom mítingu na Hviezdoslavovom námestí. Kňažko vyzval ľudí, či by z národných výborov nezohnali nejaké reproduktory na míting na Námestí SNP. Kto však v tej dobe mohol mať prístup k tým veciam? Tak som ponúkol svoju gitarovú aparatúru. S ňou sa zvučili prvé tri dni Nežnej na Námestí SNP. Aj sme mali trocha obavu, pretože nás nakrúcali tajní, ako nosíme reproduktory. Ale chceli sme pomôcť, dokonca sme dali aj malé pódium, ktoré sme mali na koncertoch pre bubeníka.

S pesničkou Nekonečná pieseň ste reprezentovali Slovensko v apríli 1994 v Dubline na 39. ročníku Veľkej ceny Eurovízie. Aký to bol pocit?

- Bolo to vystúpenie, na ktoré sme sa veľmi tešili, lebo sme prvýkrát reprezentovali Slovensko na Veľkej cene Eurovízie. Prišli sme tam so skladbou, ktorá bola aranžovaná aj pre orchester a ktorej sme veľmi verili. Odozva v sále bola veľmi dobrá, nevyhrali sme ani prvé, ani tretie miesto, ale na to, že Slovensko bolo prvýkrát na Eurosongu, to bolo dobré, veď sme nemali žiaden lobing. Dokonca som dostal dve ponuky na svadbu, v tom čase som bol ešte slobodný. Jedna Angličanka mi poslala fotografiu na koni s ponukou, či si ju nechcem zobrať za ženu.

Predpokladali ste pri vydaní debutového albumu, že Tublatanka vydrží viac ako štvrťstoročie?

- V živote by ma nenapadlo, že Tublatanka sa dožije 29 rokov, čo už je vlastne teraz vek. Jediné čo bolo, bola obrovská chuť do práce, a samozrejme, prvé úspechy mobilizujú potom človeka do ďalšej práce, aj úspechy pri samotnom predaji našich platní, vlastne v celom Československu sme sa stali obľúbenou kapelou.

Aký je pohľad z pódia do publika zaplnenej haly, keď spieva s vami vaše pesničky?

- Musím priznať, že vnútro ti tak pookreje, máš z toho radosť a tá radosť nikdy neprestane. Odohral som stovky koncertov a tá radosť je tu stále. Vždy, keď prídem na pódium a vidím, že tí ľudia majú radosť z našej muziky a tešia sa z pesničiek, ktorých texty poznajú, vždy ma to teší rovnako, niekedy ešte viac. Teraz, keď kapela bude mať budúci rok okrúhle výročie, o to viac ma teší, že prežila také dlhé obdobie a tie pesničky v ľuďoch pretrvávajú. To je krásny pocit.

Aká bude Tublatanka o desať rokov?

- Chcel by som, aby Tublatanka aj o desať rokov vydávala dobré cédečka nabité dobrými textami, ktoré majú čo povedať.

Čo budete robiť, keď jedného dňa zavesíte gitaru na klinec, otvoríte si lekáreň?

- (smiech). Nie, lekáreň neotvorím. To by bol taký afekt - vidíte, zarobil som peniaze, môžem otvoriť lekáreň. Lekáreň u Tublatanky, dobrý názov, ale to nie? Budem sa venovať rodine a dcére. Tak, aby deti necítili deficit otca, lebo s muzikou sa spája aj odlúčenosť od rodiny. Pri stovkách koncertov poznám už všetky cesty a pomaly všetky hotely v Čechách a na Slovensku.

Čas beží, deti rastú, ako zareagujete, keď vám dcéra Barborka oznámi, že chce byť speváčkou?

- Mňa to poteší, pretože jej to uverím. Deti sú úprimné, možno bude mať talent po mne aj po manželke.

Ako sa cítite už pár dní ako päťdesiatnik?

- No, musím priznať, trocha sa mi z toho aj zakrútila hlava. Keď som bol gymnazista a niekto mi povedal, že má tridsať, tak mi pripadal starý. Nebodaj, keď mal štyridsať. Bál som sa trocha štyridsiatky, v tom veku má mať človek už určitú vážnosť, spôsoby aj úroveň. Pred štyridsiatkou som mal veľký rešpekt. Našťastie, prestal som sa báť veku. Zdravie slúži, nemám žiadne problémy, cítim sa dobre, takže päťdesiatku znášam oveľa lepšie.

(TASR)