Herec Oldo Hlaváček: Bratislavčania by sa mali viac stretávať a zhovárať

Herec, populárny zabávač, člen činohry SND Oldo HLAVÁČEK, opustil svoju domovskú scénu. Po výpovedi zo Slovenského národného divadla ho však v žiadnom prípade nečaká nudný život. Možno bezstarostný, ale nebude v ňom chýbať zábava, radosť a spokojnosť. Rodený Bratislavčan nám porozprával o svojich plánoch.

Ste rodený Bratislavčan, čo máte na hlavnom meste najradšej?

- Keď sedím v aute a odchádzam mimo Bratislavy (smiech). V minulosti som mal najradšej kút, kde som býval v detstve. Na Vajnorskej ceste sídlil mäsiar Ráček, neďaleko je stredisko kultúry. Dnes tam predávajú bifteky. Tu som sa veľmi dávno narodil. Otec bol Moravan a na istý čas sme sa museli z Bratislavy odsťahovať. Po druhej svetovej vojne sme sa vrátili. Bývali sme v paneláku a odtiaľ sme sa presťahovali na Patrónku. Tento kút mesta mi spríjemnil posledných päťdesiat rokov života, tak dlho tam bývame. Pre mňa je to veľmi pekné a príjemné miesto, poteší ma, keď som tam a nemusím odchádzať. Žijeme v zeleni, kam nezasahuje mestský ruch, nevidieť autá a podniky, aj keď sa tam už tisnú všakovaké organizácie. Zatiaľ je to oáza ticha a zelene. V centre Bratislavy máme pri dome záhradku, pestujeme zeleninku, ovocné stromy, niektoré už majú aj tridsať rokov a stále krásne rodia. Nič nie je krajšie, ako keď ráno môžete vstať a ísť si ešte v pyžame odtrhnúť paradajku zo záhrady. To je pre mňa kúzlo Bratislavy. Prajem to všetkým, čo tu bývajú.

Poskytuje toto mesto dostatočný priestor na relax?

- Relax a relax je rozdiel. My sme niekedy mali relax s našimi deťmi. Pohyb na čerstvom vzduchu alebo pokojné čítanie v kresle, ničím nerušené, to bol pre nás oddych. Pre manuálne pracujúceho človeka je relax napríklad divadlo. U nás na Patrónke chodia na prechádzku starší ľudia, mladých nevidím, len mamičky s kočíkmi. Ľutujem mladé matky, ktoré chodia relaxovať s deťmi do obchodných domov. To je čudné. Nepoznajú vôňu lesa alebo ihličia. Moji synovia hrávali hokej pred domom na ceste, kde raz za štrnásť dní prešlo auto. Vtedy sme sa všetci zhŕkli nad tým čudom. Chlapci si na začiatku zimy postavili bránky. Teraz je to vylúčená vec. Prechádzky okolo nášho bydliska sú aj dnes kúzelné. Blízko je Horský park, dúfam, že sa tam nezarýpu bagre a nebudú stavať domy pre privilegovaných občanov, ktorí v Bratislave zrazu pracujú.

Kam chodievate s vnúčatami na prechádzky?

- Keby som chcel ísť s vnúčatami na prechádzku, musel by som ísť do krčmy, už sú veľké. Len jednu malú vnučku ešte máme. Keď boli menší, chodievali sme do Horského parku, na ryby na Železnú studienku, člnkovať sa, korčuľovať, to bolo veľmi pekné. Dnes už tam chodia iné detičky, ale na prechádzku zájdeme aj dnes.

Aké bolo vaše posledné obdobie v Slovenskom národnom divadle, posledných desať rokov?

- To už bolo obdobie „zažltnutého stromu". Sfarbené lístie z neho pomaly opadáva a pod ním vidíte, že „voľakedy" bolo dosť miesta v korune stromu aj pre vtáčence a celý bol košatý, zelený. Niekedy si pripadám ako ten strom, ktorému opadávajú listy a on nemá svedomitého záhradníka, ktorý by suché konáre obstrihal, pod stromom pohnojil, aby stále žil a bol čerstvý. Posledných desať rokov som cítil a videl, že už v divadle o mňa nie je taký záujem ako predtým štyridsať rokov. Vtedy som hrával veľmi pekné, hlavné, postavy. Naposledy mi už takúto šancu nedali, aj keď stále som okolo seba počul: „Neboj sa, žiadne strachy, budeme uvádzať hry, v ktorých si prídeš na svoje." To vraveli aj pred rokom. Písala sa hra špeciálne pre seniorov, už bola skoro napísaná. Prispievali sme autorovi svojimi pocitmi, príbehmi a osudmi, ale do divadla prišlo nové vedenie a už sa nerealizovala.

Bol to hlavný dôvod vášho odchodu z divadla?

- Bol by som nerád, keby po mne niekto poškuľoval, že zaberám miesto. Hry, kde by boli postavy v pokročilom veku, sa dnes už neuvádzajú a nechcel by som zavadzať. Medzi mlaďou, ktorá prišla do divadla, som sa cítil ako cudzí element, ktorý tam nemá čo robiť. Ak ma potrebujú na to, aby som nosil po javisku stoličky... Vôbec som si takto posledné obdobie môjho pôsobenia v divadle nepredstavoval.

Ako si spomínate na hviezdne časy spoluúčinkovania s Ivanom Krajíčkom?

- Dnes si to neviem predstaviť. Mám kalendáre, akési denníky, z toho obdobia. O tretej ráno som išiel na ryby, vrátil som sa z rybačky z Hrušova o ôsmej, išiel som do rozhlasu, o desiatej som skúšal v divadle, o druhej v televízii, o šiestej večer bolo predstavenie v divadle a potom sme išli opäť do televízie robiť inscenáciu alebo televízny program. Nemal som ani minútu voľného času. Okrem toho som chodieval na dovolenky, lyžovačky, na ryby. V nedeľu sme odohrali predstavenie v divadlách, sadli sme do auta a cestovali do Košíc. V pondelok sa robilo v Košiciach a v utorok sme obaja začínali v Prahe. Za dva dni sme prešli republiku krížom-krážom. Pri tom všetkom to boli krásne časy. Programy sme si často aj sami písali, nahrávali sme v rozhlase, v Opuse. Vtedy som si ani neuvedomoval, že toľko robíme, dnes je to vylúčená vec.

Kde ste sa stretávali pri práci?

- U Krajíčkovcov. Keď som kúpil dom za lacné peniaze, sedeli sme na vreciach cementu a Ivan sa dušoval, že on by toto nikdy nechcel zažiť, prerábanie malého domu na väčší. O rok kúpil starý dom a trhal si vlasy nad tehlami pri svojom domčeku v záhrade. Keď ho dobudoval, z povaly urobil obrovskú miestnosť, kde mal pracovňu aj spálňu spolu so spoločenskou miestnosťou. Tam sme pracovali. Keď sme dopísali stranu, zobudili sme Ivanovu manželku, smiali sme sa, ona bola nešťastná, že sme ju zobudili, ale kávu nám uvarila.

Aké máte ďalšie plány?

- Mám zaužívaný štýl života. Plánujem si, čo budem robiť o týždeň, o dva mesiace a o pol roka. To sa týka len relaxovania. Veľkú noc sme si na šesť dní naplánovali s manželkou a synmi, jeden pracuje v Slovenskej televízii, druhý je veľvyslanec, na Chopok do Demänovej doliny. Potom idú deti robiť, my s manželkou pôjdeme na desať dní do Dudiniec. Po návrate sa budeme starať o záhradu, tam je veľa roboty, na ktorú sa teším. Ak mi bude zdravie slúžiť. Verím, že pán doktor Mistrík mi dá srdce do poriadku. V júli ideme s manželkou do Talianska, v auguste niekde do Grécka. Chceli sme ísť do Egypta, ale odhovorili nás. A medzitým budem chodiť na ryby na Čierny a Biely Váh s priateľom Francúzom, ktorý má domček v Liptovskej Porúbke.

Čo vám dnes na Bratislave chýba a čo na nej oceňujete?

- Nechýba mi nič. Prekáža mi obrovská nedisciplinovaná, neriadená doprava súkromných vozidiel. To sa ani nedá zorganizovať. Pochodil som kus sveta a neviem, kam to speje. Teraz som sa dopočul, koľko sa má v Trnave vyrábať denne áut, to je obrovský nárast motorizmu. Ak to zostane u nás v Bratislave, to bude hrozné. V našom meste mi chýba kamarátstvo, priateľstvo. Bol som členom dvoch partií. Jedna sa schádzala u kamaráta Evžena v garáži. Boli v nej inžinieri, doktori, riaditelia, šoféri, ľudkovia správni, presní. Vedeli sme si vypiť vínka, uvarili sme si gulášik, ugrilovali kurence. To bola partia, ktorá sa schádzala temer týždenne. Už sa, žiaľbohu, rozpadla, zostali sme traja. Niektorí odišli preč z tohto sveta, ďalší sú doma, nevládzu do garáže prísť. Druhá partia, i keď oklieštená, sa tiež stretáva. Bolo nás dvadsaťšesť, teraz je nás len osem. Stretávame sa viac ako štyridsať rokov takmer každý týždeň.

Stretávanie s priateľmi je pre vás asi veľmi dôležité.

- V divadle som vymyslel akcie, na ktorých sme si posedeli, podebatovali, pozhovárali sa, len aby sme boli spolu ako jedna partia. Také bolo aj vychýrené fľašové posedenie v SND, to je už hádam viac ako štyridsať rokov dozadu. Do dnešného dňa sa koná, i keď nie v takom rozsahu. Bratislavčania by sa mali stretávať v kaviarňach či vinárňach. Aj keď sa niekto natrvalo presťahuje do Bratislavy, mal by sa usilovať, aby si čo najskôr našiel kamarátov. Nie v robote sekretárky a podriadených či kolegov. Aj tieto kontakty sú dôležité, ale stretávať by sa mali mimo zamestnania. Doma, vo vinárňach, v krčmách alebo v lese na lavičkách. Týchto oduševnených ľudí je už málo. Mám dve deti narodené v Bratislave a nemajú priateľstvá, nemajú ku komu ísť, keď prídu popoludní z práce. Závidia nám, starým rodičom, že odchádzame k priateľom na dve deci vínka, porozprávať sa, podebatovať. Naše deti to, žiaľ, nepoznajú. Nemajú sa kde vyžalovať, poradiť, žiť. Spájať svoj život so životom priateľov v Bratislave. Voľakedy sme sa stretávali na pravidelných tancovačkách. Posedeli sme si na kávičke, potom vyhrával klarinet, husličky, tancovali sme. To bolo niečo kúzelné. To sa vytratilo. Keď sa dnes mladí stretnú, nie je to pravidelné a v ich prostredí prevláda príšerný hluk. Debata či dišputa nejestvuje. Naši mladí nám kamarátstva závidia. Bratislavčania by mali takéto vzťahy udržiavať, lebo v nich sa tvorí slovná zásoba a schopnosť vyjadrovať sa. Ak sa nemáte s kým porozprávať, nemáte slovnú zásobu ani danosť postaviť vetu, či porozumieť druhému. Keď si vezmete ľudí, čo sa dnes prezentujú v rozhlase či v televízii, na koľkých cítite, že vedia, čo robí ich sused? Rozprávajú múdro o problémoch národa, ale nevedia, ako sa volajú susedia. Obrovská chyba.

Zhovárala sa Dáša Šebanová
FOTO - Martin Črep