Plyn sa používa v Bratislave už 150 rokov

Ešte na prelome šesťdesiatych rokov minulého storočia bolo možné tu a tam v Bratislave vidieť svietiť pekné liatinové lampy, ktoré zažíhal a zhasínal drôteným hákom mestský zriadenec. Už vtedy mali okolo sto rokov.

Stopäťdesiate výročie zažatia prvej lampy na svietiplyn uplynulo presne 19. marca tohto roku. V Prešporku sa prvé plynové lampy zažali o deväť mesiacov skôr ako v hlavnom meste Uhorska - Budapešti. Už v tom čase nebolo bleskové staviteľské tempo zriedkavosťou - mesto uzavrelo so súkromnou rakúskou spoločnosťou Ősterreichische Gasbeleuchtung AG zmluvu a v roku 1855 začalo sa s výstavbou plynárne. Umiestnená bola takmer na okraji vtedajšieho mesta - medzi Jánskou a Valónskou ulicou. Dnes v tých miestach ústi Kollárovo námestie do Námestia 1. mája.

Za rok začala písať svoju históriu prešporská plynáreň s kapacitou 1300 kubických metrov svietiplynu denne (ročne 500 000 kubíkov). Plyn sa vyrábal z kvalitného ostravského koksovateľného uhlia a do potrubia sa tlakoval parným strojom s výkonom asi 3 kW. Plynáreň bola vybavená plynojemami mokrého systému s kapacitou 1000 kubíkov a rozvodná sieť bola dlhá 25 kilometrov. V uliciach svietilo 209 lámp, ktorým v zime pomáhalo ďalších 167 svietidiel s prevádzkou len do polnoci. V plynárni pracovalo 10 robotníkov, o lampy sa staralo 15 lampárov.

Súkromní odberatelia platili za 1000 kubíkov 5 zlatých a 77,5 grajciara, veľkoodberatelia mali zľavu a platili len 3 zlaté. Mesto platilo za osvetlenie ročne 19 800 zlatých.

Rakúska spoločnosť mala zmluvu časovo obmedzenú a tak v roku 1891, napriek odporu, ktorý vyvolala miestna tlač, mesto plynáreň odkúpilo za „odlučnú knihovú“, teda zostatkovú, hodnotu 470 000 zlatých. Napriek tomu, že pôvodný majiteľ do obnovy neinvestoval, a preto výroba plynu klesala, v rukách mesta plynáreň dokázala zvýšiť produkciu a v prvom roku prevádzky bola dokonca zisková - čistý zisk predstavoval 25 000 zlatých. V tom istom roku prešla do vlastníctva mesta aj vodáreň a vznikol podnik Závody na vodovod a osvetlenie mesta Bratislavy. O jedenásť rokov k nemu pripojili aj elektráreň. Táto firma existovala až do roku 1945.

Plynáreň mala právo robiť po ohlásení rozkopávky po celom meste, v prípade nebezpečenstva však stačilo ohlásenie dodatočné. Zároveň však po dokončení opravy „...dlažba má byť uvedená na trovy plynárne a podľa pokynov mestskej obce do predchádzajúceho stavu. Za miesta, kde bola dlažba rozkopaná, ručí plynáreň jeden rok...“.

Nároky na spotrebu rástli napriek trom reorganizáciám - prvá koncom 19. storočia a ďalšia začiatkom 20. storočia, keď sa plynáreň sa elektrifikuje a zvyšuje sa kapacita výroby až na 2,5 milióna kubíkov plynu ročne. Ani to však nestačilo. V roku 1912 sa začala radikálna modernizácia - na Mlynských nivách postavili nový plynojem s kapacitou 20 000 kubíkov, výstavbu plánovanej modernej plynárne však oddialila vojna a výstavbu oddialila až na rok 1935. V roku 1936 preniesli oheň zo starej plynárne na Firšnáli na Mlynské nivy, čím stará pani doslúžila a začala sa éra novej bratislavskej plynárne.