Spomienka na pani Katku Löfflerovú

Bratislava opäť trošku posmutnela. Už jej ulice nebude zdobiť milá osôbka, ktorá k nášmu mestu neodmysliteľne patrila.

Pani Katke som sa pred štyrmi rokmi - len tak - prihovorila na ulici. „Haló?“... ozývala sa potom vždy v telefóne, keď som jej občas zavolala. Alebo zavolala ona a to bol čas na prechádzku. Niekedy sme vybehli (jej rýchla chôdza bola naozaj obdivuhodná) do jej obľúbenej záhrady Grassalkovichovho paláca, niekedy na poštu. Bola to vždy aj skvelá vlastiveda. Ako dlhoročná sprievodkyňa po Bratislave bola v histórii ako doma a súčasné dianie tiež sledovala s veľkým záujmom. Zastavovali sme sa na každom rohu, aby pridala nejakú humornú historku alebo pozdravila niekoho zo svojich známych.

Ak bolo zlé počasie, sedávali sme u nej doma. Rozprávala o svojej láske k Bratislave, ale aj o plávaní, cestovaní a veľmi veľa o prírode. Najmä na jeseň sme viackrát kontrolovali, ako sa vyfarbujú javory pred jej balkónom. Nech už začala pani Katka rozprávať o čomkoľvek, vedela som, že budem od nej odchádzať s úsmevom. A najmä s veľkým obdivom, ako možno žiariť - aj napriek bolestnému návratu z koncentračného tábora a všetkým tým veľkým tragédiám, ktoré prežila. A dokázala o nich hovoriť - so zdvihnutým prstom, aby ľudia nezabudli.

Viem, že si takto na pani Katku Löfflerovú a na jej slnko v duši spomínajú všetci tí, ktorí mali šťastie stretnúť ju. Za tých jej 95 rokov, bolo takých ľudí určite nemálo. Teším sa a vážim si, že som bola medzi nimi. Aspoň na chvíľku. A je mi smutno, že veselé konštatovanie „všetko je v najlepšom neporiadku“ už od nej nebudem počuť. V pondelok 23. januára sme sa s ňou rozlúčili.