S Bratislavou ma veľa spája, priznáva Milan Sládek

Umelecká legenda, zakladateľ pantomímy na Slovensku, mág javiska, ktorý sa podpísal pod viac ako štyridsať inscenácií, ale aj známy pedagóg, dramatický autor, režisér, výtvarník profesor Milan Sládek sa po piatich rokoch vrátil do Bratislavy.

Práve tu oslávil svoju sedemdesiatku a na javisko SND priniesol aj darček - dve pôsobivé predstavenia. V prvý marcový deň uviedli v sále Opery a baletu SND vystúpenie Nové sólopantomímy. V historickej budove SND je 8. marca na programe predstavenie Pantalon und Columbine.

Pantomíma je umenie vyjadriť pocity bez slov, iba rečou tela. Vás k nej však doviedlo slovo, presnejšie kniha, ktorú ste objavili v Bratislave. Ako k tomu došlo a čomu ste sa chceli pôvodne venovať?

- Bol som nesmierne zvedavé dieťa, všetko som chcel spoznať, ohmatať, pohrať sa s tým. Možno tu niekde vznikla moja túžba vypovedať o svete vlastným jazykom. Nazdával som sa, že ním bude rezbárstvo, ktoré som prišiel študovať na Strednú umelecko-priemyselnú školu v Bratislave. Nuž a práve tu som v školskej knižnici objavil knihu Františka Kožíka Najväčší z pierrotov. Zasiahlo ma to. Zrazu sa mi otvoril úplne nový svet. Pochopil som, že chcem robiť pantomímu.

Začínali ste teda ako samouk?

- Bol som v tranze, nielen z príbehu Jeana Gasparda Deburaua, ale aj z opisu spôsobu jeho hrania. Vyvolal vo mne predstavu o tom, ako sa robí pantomíma. Prvé pantomimické vystúpenia som absolvoval v študentskom amatérskom divadle pri Univerzite Komenského ešte ako študent priemyslovky. Večer pantomímy v roku 1958 už ako poslucháč herectva na Divadelnej fakulte VŠMU. Mal som šťastie, lebo tento program tak zaujal kritika Emila Lehutu, že ma odporučil českému avantgardnému divadelníkovi, režisérovi E. F. Burianovi. Ten ma prijal do Štúdia svojho Divadla 34 v Prahe a naučil ma milovať divadlo ako komplex. S Eduardom Žlábkom sme tam založili pantomimický súbor. V roku 1960 sme debutovali s úspešným predstavením Hrča, v ktorom sa prvý raz predstavil môj hrdina Kefka. Myslím si, že každý mím si musí vytvoriť postavu, cez ktorú sa prihovára obecenstvu, hovorí o svojich myšlienkach, zážitkoch, želaniach. (Po ňom som nazval v roku 1974 aj svoje Divadlo Kefka v Kolíne nad Rýnom.) V roku 1962 sme sa vrátili na Slovensko a tri sezóny som pôsobil so svojím súborom dokonca v rámci SND.

Preslávili ste sa v medzinárodnom kontexte nielen ako mím, ale aj pedagóg, po sovietskej okupácii v roku 1968 ste však boli zrazu nežiaduci. S časťou súboru ste pôsobili najprv vo Švédsku, neskôr v Nemecku. V roku 1994 ste vybudovali z ruín historickej budovy dnešné divadlo Aréna a založili ste medzinárodný festival Kaukliar. Nestretli ste sa však s priazňou „vrchnosti“ a nakoniec ste sa v roku 2003 vrátili do Nemecka. Čím je pre vás marcové hosťovanie v Bratislave?

- Istou rekapituláciou, nie však reflexiou s nádychom smútku, ale humoru a radosti. Nové sólopantomímy mali v novej budove SND svoju druhú svetovú premiéru (prvá bola vo februári 2008 v Kolíne). V tejto kolážovitej scénickej kompozícii chcem predstaviť isté etapy môjho života a umenia, poukázať na hodnoty, ktoré ma ovplyvnili, či je to už tradičné japonské divadlo kabuki, moderný japonský tanec buto, ale aj iné divadelné žánre, ako je balet či opera. Pantomímu považujem za najstaršie umenie, ktorého základom je stále aktuálny spôsob výrazu - reč tela. Predstavenie Pantalon a colombina je rekonštrukcia Mozartovej hudobno-pohybovej frašky, ktorú sme naštudovali k jeho výročiu v roku 2006 vo Viedni v medzinárodnej koprodukcii aj so slovenskými predstaviteľmi.

Neuvažujete o knihe?

- Mala by vyjsť ešte tento rok. Texty píšem po slovensky a dávam ich preložiť do nemčiny. Sú to moje reflexie z obdobia života v Kolíne nad Rýnom, najmä po zatvorení divadla Kefka, ale i úvahy na tému životaschopnosti pantomímy ako celovečernej inscenácie.

Oslávili ste sedemdesiatku, ale na výzore ani na výkone to nebadať. Nemáte čas starnúť?

- Mojím vzorom je v tomto ohľade japonský tanečník štýlu buto - dnes už 102-ročný, ktorý svoju kariéru začal po sedemdesiatke. Kedysi som bol ohybnejší, teraz som precíznejší a mám väčší nadhľad. Navyše pantomíma potrebuje okrem fyzického nasadenia aj vnútorné zaujatie a radosť z toho, čo človek robí.

Nezanedbateľné miesto vo vašom živote zohráva Bratislava. Čím je pre vás toto mesto dnes?

- Je to mesto, s ktorým ma spája veľa krásneho, ale i smutného. Štúdium, práca, úspechy, sny, aj isté rozčarovanie, keď som zistil, že niektoré nenaplním. Napríklad ten o Aréne ako o medzinárodnom inštitúte pre pohybové divadlo. Mimochodom, jej budova ma zaujala ešte ako študenta, keď som chodieval kresliť do Sadu Janka Kráľa... Dnes už žijem inými snami a projektmi. Bratislava pre mňa však zostáva nielen pekne situovaným mestom s obrovskou históriou, ale aj mestom, ktoré jednoducho zostáva v mojom srdci. Len by som si želal, aby sa viac dostalo do povedomia Európy. Má na to všetky predpoklady.

Elena Ťapajová
FOTO – TASR