Ilúzie Radošinského naivného divadla

Autentický, zmysluplný, zábavný, vtipný a od zatrpknutosti a bolesti oslobodený návrat späť, si vyžaduje od svojho tvorcu nadhľad, intelekt, humor a najmä zahojené rany, ktoré nielenže nemokvajú, ale už sotva vidieť rez po jazve.

Stanislavovi Štepkovi sa takýto návrat podaril v najnovšej hre Radošinského naivného divadla Veľké ilúzie. Vracia sa v nej do obdobia okolo roku 1968, tesne pred okupáciou vtedajšieho Československa a po nej.

Na tlmočenie svojich myšlienok a skúseností nepoužíva, tak ako to už u Radošincov býva zvykom, vzletné, veľkohubé, no prázdne slová. Opiera sa o každodennú skúsenosť ľudí, ktorí obdobím ťažko skúšanej krajiny prešli. Na malom priestore, s variabilnou scénou, ponúka dramatické zvraty v osobných vzťahoch ľudí, ich „premeny“, zrady, podvody a klamstvá, ale aj ich zotrvačnosť a nepoškrvniteľnosť snov.

V tom je Štepka jedinečný. Zosadne z bicykla a dá sa do reči so žobrákom, ktorý má tiež svoj „politický osud“, takisto ako zodvihne ukazovák a karhavo sa pozrie na zlodeja, ktorý mu práve ukradol z klobúka vyžobrané peniaze. Taká je divadelná poetika RND, také sú Štepkove texty. Ak ambíciou autora v hre Veľké ilúzie bolo okrem iného poukázať na predošlé roky bez pocitov ukrivdenosti či zatrpknutosti, dielo sa podarilo. A naplnilo aj ďalšiu ambíciu hry „normálnou a zrozumiteľnou divadelnou či ľudskou rečou prihovárať sa divákovi.“

Nebol by to však Stanislav Štepka keby aj v tomto prípade nevolil blahosklonnosť. Zlé časy vždy dávajú nádej, že prídu lepšie. Svedčí o tom aj hra Veľké ilúzie v réžii Juraja Nvotu, s hudbou Ľubice Salamon-Čekovskej, so scénou a kostýmami Petra Čaneckého a dramaturgiou Mirky Čibenkovej. Na scéne sa predstavia herci Michal Kubovčík, Andrea Martvoňová, Eva Sakálová, Svätopluk Malachovský, Maruška Nedomová a Stanislav Štepka.

Dáša Šebanová