V Bratislave vyrástla čierna dymová stena

Málokto vtedy poznal zvuk, ktorý vydávajú padajúce bomby vypustené z bombardovacích lietadiel. Bratislavu pred 16. júnom 1944 nikdy nebombardovali, takmer nikto nevedel, ako ohlasuje svoj príchod smrť ničiaca ľudské životy v explóziách a v ohni.

Bol som vtedy školák a zároveň s prvými výbuchmi som vbehol do protičrepinového úkrytu vykopaného v zemi na ihrisku Cvernovej továrne. tam ženy z obáv pred požiarom pozhášali horiace sviečky. Nikto nesedel na lavičkách pri stenách, všetci ležali na podlahe z neohobľovaných dosiek. Kričal som na mamu, aby som ju v tme našiel a stúpal som po telách, ako som k nej bežal. Zovrela ma do náručia a pritisla na zem.

To už bomby vybuchovali hromadne, počuli sme len ohlušujúci rachot. Bombardéry nad nami otvorili pumovnice a vypustili ničivý náklad. Jednotlivé explózie splynuli do strašného zvukového monolitu. Myslel som si, že takto asi vyzerá koniec sveta. Všetko okolo mňa sa triaslo, zo stien a plafónu sa na nás spomedzi dosiek sypala zem. Plakali sme od hrôzy, niektorá zo žien sa začala hlasno modliť, aj keď ju pri výbuchoch sotva bolo počuť. Postupne sa k nej začali pridávať ostatní. Ležali sme v tme na zemi, ktorá sa triasla akoby žila a trpela bolesťou.

Stratil som odhad času, neviem, ako dlho to trvalo, ale zdalo sa to ako večnosť. Silné výbuchy bômb postupne utíchali. potom sme počuli už len výbuchy, ktoré vôbec nemali takú silu ako predchádzajúce. Po čase sa zopár chlapov osmelilo vyjsť von z úkrytu na schody. Zakričali, že horí rafinéria Apollo a prístav, možno aj ďalšie továrne. Apolka bola od nášho úkrytu vzdialená vzdušnou čiarou asi 600 metrov. Hneď vedľa nej bola Káblová továreň, v ktorej pracoval môj otec...

Keď sme vyšli z úkrytu von, všade vládlo šero, hoci v t tom jarnom slnečnom dni nebolo ešte ani poludnie. Cez obrovskú stenu z hustého čierneho dymu, ktorá vyrástla na juhu medzi Dunajom a nami, sa slnečné svetlo nedostalo. Stáli sem vonku pri úkryte celí špinaví, na tvárach potôčiky sĺz pomiešaných s prachom a zemou, ale fascinovaní hrôzostrašným obrazom, na ktorý nikdy nezabudnem. Priam hmatateľne nás obrovská čierna stena oddeľovala od sveta, v ktorom sme nepoznali hrôzy vojny. Tá dovtedy pustošila vždy niekde inde, ďaleko od nás.

Teraz sa objavila v Bratislave na dosah ruky. Prvýkrát sme ju pocítili a uvedomovali sme si, že oni určite nemali také šťastie ako my v úkryte. Že bombardovanie neprežili. A každého z nás sa zmocňovali obavy o životy našich blízkych. Kde sú? Nestalo sa im niečo zlé?