Povala kedysi bývala plná prachu a sadzí

Keď prší, decká si doma zapnú televízor alebo počítač a o zábavu majú postarané. My sme pred šesťdesiatimi rokmi mali doma len rádio a to nás vtedy nemalo dokopy čím lákať. Radšej sme upršané popoludnia trávili na schodiskách činžiakov.

Ďalšími priestormi na hry bola pivnica a povala. Skrývačka alebo „skovka“, ako sme túto hru nazývali, mala v pivnici a na povale nádych exotického dobrodružstva. Na naháňačku, čiže chytku, sme sa hrávali na schodoch nášho dvojposchodového domu. Vedeli sme behávať po nich tak, že sme ich brali po štyroch jedným skokom. Nadobudli sme v tom takú šikovnosť, že ani šraci, ktorí sa prisťahovali z vidieka a mali skúsenosti z terénu, na schodoch na nás nemali. Ešte aj teraz spoznám na človeku idúcom rýchlo dolu schodmi, či vyrástol v činžiaku alebo v rodinnom dome.

Na povalu sme sa dostali len vtedy, keď niektorá z mám sušila bielizeň. Chalan vzal doma potajomky kľúč od povaly a už sme bežali hore. Na povale bol všade usadený jemný prach a čierne sadze z komínov. Netrvalo dlho a vyzerali sme ako černosi. A veľakrát si to odskákala aj bielizeň, hoci sme sa snažili naháňať len v druhom krídle povaly. Doma sme potom dostlali výprask prakerom, čo bol nástroj na prášenie vypletený z trstiny.

Počas druhej svetovej vojny sme pivnice poznali aj z iných príčin. Časť pivničných priestorov v domoch upravili ako protiletecké úkryty. Odborníci posúdili náš dom ako málo odolný proti výbuchom bômb. Preto sme museli chodiť do úkrytu v v susedných domoch. V našej pivnici urobili len jednu úpravu, prebúrali múr do suterénu susedného domu. Otvor, ktorým bolo možné dostať sa do práčovne-úkrytu vedľajšieho domu, však znovu zamurovali tehlami „na kant“. Stenu potom omietli, aby každý vedel, kde treba v prípade potreby čakanom zaťať a zachrániť sa u susedov. Využili sme to len raz.

Bolo to počas nočného bombardovania ruskými lietadlami. Na mesto padlo vtedy dosť bômb, dve z nich vybuchli nebezpečne blízko nás. Asi päťdesiat metrov od domu explodovala tlaková bomba. Bol to poriadny otras. V tom čase sme boli už v pivnici, zahnali nás tam sirény. Tlak vzduchu bol po výbuchu taký silný, že na dome poodletovali škridle a na oknách boli porozbíjané všetky sklá. Mysleli sme, že to najhoršie ešte len príde, preto chlapi pri svetle bateriek a sviečok prebúrali stenu k susedom. Tam sme všetci potom ležali na betóne práčovne a nahlas sa modlili otčenáš. stále sme čakali, že nás zasype. Tú noc sme v posteliach nespali. Boli plné skla.

Zaujímavé je, že nosnosť múrov nášho domu po piatich desiatkach rokov sa z ničoho nič podstatne zlepšila. Na voľakedajšej povale je teraz nadstavba.

Otto Zinser
(Pokračovanie nabudúce.)