Bielizeň sa kedysi v Bratislave prala za peniaze a „kost“

Voľakedy mali bratislavskí domovníci v činžiakoch za úlohu večer o desiatej zamknúť vchodové bránu a ráno o piatej ju zasa odomknúť. Nikto z nájomníkov kľúč od nej nemal.

Ak prišiel niekto z nich domov neskoro v noci, musel zobudiť zvončekom domovníka. Od každého oneskorenca dostal za to minimálne päť korún.

Ulice Bratislavy v lete splachovali polievacie autá. Nazývali sme ich výstižne špricautá. Ako decká sme za nimi vydržali behať hodiny a dávali sme sa ostrekovať. Voda z auta striekala vysokými oblúkmi na obe strany ulice.

V každom činžiaku musela byť aj práčovňa, v ktorej právali vo vopred objednanom termíne nájomníci, čiže „partaje“. Termíny sa zapisovali u domovníka do zošita. V práčovni neboli žiadne stroje na pranie, len pár drevených korýt a v kúte murovaná pec s kotlom na zohrievanie vody a vyváranie bielizne.

Pod pojmom práčka vtedy každý chápal len ženu, ktorá perie iným bielizeň. Na veľké pranie raz do mesiaca prišla najatá práčka. Gazdinky sa s ňou vopred dohodli na odmene. Napríklad sa zhodli v tom, že ženička dostane 30 korún a „kost“. Znamenalo to, že popri peniazoch jej dá gazdiná aj obed. Keď mala rodina v ten deň na obed napríklad tvarohové rezance, bolo slušné, aby práčke priniesli do práčovne aspoň guláš.

Pri pláchaní bielizne práčka zvykla do vody v koryte vyliať z fľaštičky trochu modrej tekutiny, ktorú každý nazýval modrička. Tá vraj dodala bielizni svieži farbu čerstvo napadnutého snehu. Aj žmýkanie  bolo ručné. V niektorých domoch mali aj mangle, veľké drevené ozruty s valcami, kam sa vkladali posteľné obliečky. Po vyvalcovaní ich nebolo treba žehliť. Vypratú bielizeň sušili na šnúrach natiahnutých pod sedlovou strechou na povale.  V lete slnko škridle tak rozpálilo, že tam bolo ako vo vyhni. Raz-dva bolo všetko suché.

Časť povaly tvorili kóje ohradené vysokým latkovým oplotením. Každý byt mal pridelenú jednu z nich. Slúžila na odkladanie rozličných predmetov z domácností. Ani vtedy ľudia nedbali, že veci mali byť len nehorľavé. V suteréne činžiaku boli podobné kóje, ktoré slúžili ako pivnice. V nich nájomníci skladovali predovšetkým uhlie, drevo a v každej bola aj debna na zimné uskladnenie zemiakov. Uhliari vozili objednané uhlie v dohodnutom termíne. Zväčša ho len vysypali pred okienko pivnice, cez ktoré ho bolo treba potom sypať dolu.

Drevo vozili už popílené, neskôr aj narúbané na polienka a zviazané drôtmi do kolies s priemerom asi 70 centimetrov. Naštiepať dostatok triesok bolo úlohou chalanov v rodinách. Museli tiež nanosiť do bytu drevo a uhlie na celý deň. Pivničné priestory v niektorých domoch nemali pevnú podlahu, spodok tvorila udupaná zem.

Otto Zinser
(Pokračovanie nabudúce.)