Domovník, to bol kedysi vládca domu

Na rozdiel od dneška mal v rokoch môjho detstva v Bratislave každý dom s bytmi na prenájom, čiže „činžiak“, domovníka. On jediný, okrem majiteľa, neplatil nájomné, čiže činžu.

Musel sa však o dom starať, boj jeho gazdom i vládcom. Ku všetkým sa zvyčajne správal, ako keby mu patril. Domovnícke byty boli väčšinou v suteréne. Tabuľka nastene chodby pri vchode každého navigovala, boli na nej len tri slová: DOMOVNÍK - HAUSMEISTER - HÁZMESTER. Túto funkciu mohol zastávať len šikovný chlap, „ezermešter“, ktorý ovládal tisíc remesiel. Jeho manželka mala na starosti čistotu schodiska, chodieb a dvora.

Keď napadol sneh, a mne sa teraz zdá, že ho voľakedy bolo veľmi veľa, domovník ho odhŕňal z chodníka na ulicu. No musel dbať na to, aby medzi chodníkom a kopami snehu na ulici bol voľný priestor na šírku lopaty. Táto struha slúžila na to, aby pri odmäku voda voľne odtekala do kanálov. Policajti kontrolovali, či ju domovníci udržujú v poriadku. So samotným odpratávaním snehu z ulíc si však nikto veľké problémy nerobil. Autá, autobusy a povozy sneh na uliciach utlačili, vozovky stačilo len posýpať škvarou.

Domovníci pri posypávaní klzkého chodníka občas hodili pár lopát popola aj na ulicu. popola bolo v odpadových nádobách na dvoroch vždy dostatok. Veď v každom dome bolo kúrenie len na tuhé palivo. V bytoch boli sporáky a kachle na drevo a uhlie, aj keď v kuchyni boli navyše plynové variče. V izbách sa kúrilo uhlím alebo koksom, v kuchyni uhlím a v kúpelniach boli vysoké kotly, ktoré sa zvykli rýchlo prepaľovať, preto sa tam kúrilo len drevom. Dnes si to vie málokto predstaviť, ale vtedy sme sa kúpali len raz týždenne, v sobotu. V preplnených autobusoch to asi nevoňalo Chanelom No 5.

Ujazdený sneh bol na cestách niekedy vysoký až 30 centimetrov. Až koncom zimy ho zvykli odpratávať. Spomínané odpadové nádoby, čiže popolnice, sme nazývali „mistkýblami“. Mali presne taký vzhľad ako súčasné nádoby na odpad pre rodinné domy. Len veká mali odnímacie s uchom. My „šraci“ sme ich používali pri bojových hrách ako štíty. počas druhej svetovej vojny odvážali mistkýble nákladné autá bez bočníc, ale so špeciálnymi sklápacími držiakmi pospájanými reťazami.

Na každej nádobe boli na dvoch stranách pripevnené úchytky, do nich vsúvali „smetiari“ háky na nosenie. Pracovné rukavice bol vtedy pojem neznámy. Smetiari držali háky v rukách, na ktorých mali až takmer po lakte navlečené odstrihnuté kusy zo starých duší z automobilových pneumatík. Mistkýble hneď vymieňali. Odpadky za mestom vysypávali na smetiskách ručne. Občas sa na ulici objavil aj smetiarsky sentinel, nákladné auto na parný pohon. V strede na streche kabíny mal vyčnievajúci komín, z ktorého sa dymilo. Vtedy to však už bola rarita.

Otto Zinser
(Pokračovanie nabudúce.)