Zdroj: BN
Cisárovná Sissi či kráľ Leopold II., to sú mená, ktoré milovníkom histórie rozhodne netreba predstavovať. Málokto však tuší, že osobnosť, ktorá ich spája, prežila takmer celý dospelý život v Rusovciach, kde vlani oslávili 160. výročie jej narodenia.
Princezná Štefánia Belgická sa narodila 21. mája 1864 ako tretie zo štyroch detí belgického kráľa Leopolda II., ktorý do dejín vstúpil najmä ako bezohľadný kolonizátor Konga. Jej detstvo nebolo veľmi šťastné. Keď mala len štyri a pol roka, spadol jej o štyri roky starší brat do studeného jazera a na následky zápalu pľúc zomrel, čo hlboko poznačilo nielen ju, ale aj jej rodičov, ktorí prišli o dediča trónu.
Namále mala čoskoro aj Štefánia. Začiatkom roku 1871 zúrila v Bruseli epidémia týfusu, ktorým sa nakazila. Dlhé týždne sa zmietala vo veľkých bolestiach a jej blízki sa obávali najhoršieho. Princeznú sa však nakoniec podarilo zachrániť - na radu neznámeho lekára jej začali dávať studené kúpele, horúčka klesla a Štefánia sa uzdravila. To však bolo naposledy, kedy o ňu otec prejavoval starosť. Postupne sa od rodiny úplne odpútal v prospech mileniek a aktivít v Afrike, a výchova dcér tak zostala na pleciach prísnej matky. Dievčatá museli vstávať za úsvitu, nosiť jednoduché šaty a na sladkosti na kráľovskom stole sa mohli len pozerať. Bežné boli aj fyzické tresty - matka neváhala používať trstenicu a Štefánia musela niekedy kľačať na suchom hrášku alebo byť zatvorená v tme medzi dvojitými dverami. Od desiatich rokov sa vzdelávala a súkromní učitelia s ňou preberali matematiku, históriu, zemepis, dejiny umenia či literatúru, ale aj päť jazykov vrátane maďarčiny, no jej vzdelanostná úroveň nebola veľmi vysoká. Hlavným poslaním Štefánie a jej sestier bol napokon aj tak len vhodný vydaj.
Princezná Štefánia prežila takmer 40 rokov v Rusovciach. Foto je z roku 1955.
Na prelome rokov 1878 a 1879 sa na ňu počas cesty do Londýna prišla na bruselský dvor pozrieť cisárovná Sissi a o rok neskôr aj jej syn, korunný princ Rudolf. Matke o 15-ročnej Štefánii napísal, že „našiel, čo hľadal“. Princezná neskôr vo svojich memoároch spomínala: „Popoludní 5. marca si ma rodičia zavolali. Keď som vošla, otec vstal, prišiel ku mne a hlbokým hlasom povedal: ´Korunný princ Rakúsko-Uhorska ťa prišiel požiadať o ruku. Tvoja matka a ja s týmto manželstvom súhlasíme. Vybrali sme ťa za rakúsku cisárovnú a uhorskú kráľovnú.´“
Kým však Rudolf o svojej nastávajúcej napísal, že „je pekná, dobrá a šikovná“, on sám bol omnoho komplikovanejšou osobnosťou. Jeho nálady sa často menili a bol známy záletník. Istá grófka napríklad vyhlásila: „Vopred nám bolo ľúto úbohej princeznej, ktorá mala tú česť byť vyvolená.“ Manželstvo však bolo spočiatku šťastné a Štefánia si svoje nové postavenie užívala. Postupne nahradila na oficiálnych recepciách Sissi, ktorá sa s potešením stiahla z dvora, a sprevádzala cisára a korunného princa na oficiálnych cestách. V roku 1883 priviedla na svet vytúžené dieťa Elisabeth Marie, no Rudolf bol z dcéry sklamaný a v manželstve nastali problémy. Začal holdovať alkoholu a išiel z náručia čo náručia, čo malo fatálne následky pre celú monarchiu. Od jednej z mileniek sa totiž nakazil pohlavnou chorobu (zrejme kvapavkou) a preniesol ju aj na 21-ročnú Štefániu, ktorá už viac nemohla mať deti, a teda nemohla na svet priviesť dediča trónu.
Pamiatka na princeznú Štefániu Belgickú v kultovej kaviarni Štefánka oproti Prezidentskému palácu
K Rudolfovi začala cítiť odpor a lásku hľadala inde. V roku 1887 sa zamilovala do poľského grófa Artura Władysława Potockého a náklonnosťou k nemu sa netajila ani pred manželom, ktorý tiež pokračoval vo svojich mimomanželských vzťahoch. Rudolfovo duševné zdravie sa však prudko zhoršilo, striedali sa uňho záchvaty melanchólie a mánie, často hovoril o blížiacej sa smrti. Napokon sa 30. januára 1889 spolu so 17-ročnou milenkou v poľovníckom zámočku Mayerling zastrelil. Štefánii zanechal list, v ktorom napísal: „Pokojne vstupujem do smrti, ktorá jediná môže zachrániť moju reputáciu. Bozkávam ťa celým svojím srdcom, tvoj milujúci Rudolf.“
Kaviareň Štefánka v roku 1962
Po manželovej smrti mala Štefánia jedinú myšlienku - opustiť Viedeň a ťažkú atmosféru dvora, no to jej nedovolili. Útechu nachádzala aspoň vo vzťahu s Potockým, ale ani tu jej šťastie neprialo. Poliak ochorel na rakovinu hrtana a v marci 1890, pár mesiacov pred 40. narodeninami, zomrel. Štefánia upadla do hlbokého smútku. V priebehu roka prišla o dvoch mužov, vo Viedni sa k nej správali chladne, a hoci si zachovala titul korunnej princeznej, nemala žiadne funkcie a nebola oprávnená zastupovať cisárovnú. Veľa teda cestovala, venovala sa maľovaniu a napokon si našla nového manžela - o rok staršieho uhorského grófa Eleméra Lónyaya de Nagy-Lónya et Vásáros-Namény, ktorý pôsobil v diplomatických službách. Hoci si zabezpečila podporu kráľovnej Viktórie, Štefániin otec sobáš s mužom nižšieho postavenia odmietol, prerušil s dcérou akékoľvek styky a zakázal jej vstup do Belgicka. Napriek tomu sa jedenásť rokov po smrti Rudolfa, 22. marca 1900, na zámku Miramare Štefánia znova vydala - stratiac tak hodnosť, cisárske tituly i vlastnú dcéru, ktorá zostala vo Viedni v poručníctve cisára.
Schátraný rusovecký kaštieľ. S jeho obnovou sa konečne začalo.
Manželia bývali najskôr neďaleko Viedne a v januári 1906 kúpili v Rusovciach 200-izbový kaštieľ, ktorý si dali upraviť podľa svojich predstáv. Princezná sa starala o domácnosť aj o nádherný park, kde mala vyše 30 skleníkov a tri záhrady, ružovú, alpskú a holandskú. Založila záhradníctvo „Stephaneum“, štyrikrát ročne vydávala 100-stranový katalóg a kvety či stromy zasielala do celej Európy. Rastlinami sa rada pochválila aj návštevám z radov vysokej šľachty a umelcov. V Rusovciach hostila napríklad vojvodu Františka Ferdinanda d’Este s manželkou alebo spisovateľku Berthu von Suttner, prvú ženskú nositeľku Nobelovej ceny za mier. Na dvere však už klopala prvá svetová vojna... Elemér prijal riadiacu funkciu v rakúskom Červenom kríži a odcestoval do Rumunska a Srbska, Štefánia zas v Rusovciach zriadila lazaret, kde pracovala ako zdravotná sestra. Aktívna bola aj po vojne.
Kaviareň Alžbetka v bratislavskom Starom Meste je pomenovaná po jedinej dcére princeznej Štefánie
V roku 1923 sa rozhodla spísať svoje pamäte. Do Rusoviec za ňou preto viackrát prišiel Egon Corti, známy životopisec Habsburgovcov, no napokon s ním v roku 1933 princezná spoluprácu prerušila. „Vidím, že som nútená obmedziť sa na svoje vlastné poznámky, ako aj osobné spomienky, v ktorých niet miesta pre vaše príspevky a úpravy,“ napísala spisovateľovi. V roku 1935 vydala Štefánia svoje pamäti Je devais être impératrice (Mala som byť cisárovnou), čím v Rakúsku vyvolala škandál. Kniha sa však aj tak veľmi dobre predávala a bola preložená do viacerých jazykov.
Lónyayovci žili v Rusovciach až do 2. svetovej vojny. V júli 1944 Štefánia vypracovala testament, kde všetky nehnuteľnosti odkázala rádu benediktínov, no už čoskoro zistila, že na jej želaniach vôbec nezáleží. V poslednej chvíli síce padol plán nemeckej armády premeniť jej milovaný kaštieľ na vojenskú nemocnicu, už na jeseň sa však v Rusovciach usadil SS Brigadeführer Edmund Veesenmayer, ktorý spolupracoval s Tisom na podriadení Slovenského štátu nacistickému Nemecku a vo veľkej miere zodpovedal za holokaust v Maďarsku a Chorvátsku. Štefánia a Elemér sa museli uchýliť do niekoľkých izieb a bezmocne sledovať, ako Veesenmayer a jeho štáb prehľadávajú všetky archívy a konfiškujú dokumenty historického významu, napríklad listy korunného princa Rudolfa. V marci 1945 sa ešte ustupujúce nemecké jednotky pokúšali Lónayovcov presvedčiť, aby šli s nimi, no oni to odmietli, a v apríli tak pre zmenu čelili vojakom Červenej armády. Počas prvých týždňov sovietskej okupácie zostali doma so služobníctvom, no Štefániin zdravotný stav sa prudko zhoršoval. Trápilo ju vážne choré srdce, no hoci zvyčajne nevstávala z postele, v máji spolu s manželom opustila Rusovce a ušla do maďarskej Pannonhalme neďaleko Bratislavy pod ochranou Medzinárodného výboru Červeného kríža. Tam 23. augusta 1945 dostala mozgovú príhodu a vo veku 81 rokov zomrela. Elemér ju prežil o necelý rok.
• Štefánka a Alžbetka
Stopy princeznej z Rusoviec pretrvávajú v Bratislave aj 80 rokov po jej smrti. Práve podľa Štefánie bola totiž s jej dovolením v roku 1904 pomenovaná kaviareň na nároží ulíc Palisády a Štefánikova (dnes známa ako Štefánka). Meno jej jedinej dcéry zas nesie ďalšia legendárna kaviareň Alžbetka.
(ak)