Petrolej kedysi merali, mydlo vážili
V čase prídelového systému zásobovania obyvateľstva Bratislavy nestačili zákazníkovi len peniaze v peňaženke, musel mať aj prídelové lístky. Tie vydával miestny úrad. Boli to hárky asi vo formáte malého zošita, na ktorých boli vytlačené obdĺžničky s vyznačením druhu tovaru a hmotnosti.
Napríklad Múka -
Obchodníci mali vystrihané lístky lepiť na hárky baliaceho papiera, čo robili veľmi neradi. Ak nechceli mať opletačky s úradmi, museli príkazy plniť. Túto nepríjemnú „pipľačku“ zverovali nám, „šracom“ z ulice. Namiesto lepidla sme používali zmesku múky s vodou. Za odmenu nám dali kocky cukru, niekedy aj perník.
Občas sme my chalani zašli do potravinárskeho obchodu v Jeruzaleme. Táto malá štvrť robotníckych domčekov stojí dodnes. Je vedľa areálu Slovenského plynárenského priemyslu medzi Votrubovou a Súkenickou ulicou. Obchod vo veľkom starom jednoposchodovom dome, ktorý už dávno zbúrali, mal hádam aj storočné zariadenie v úbohom stave. Lákalo nás tam len to, že majiteľ mal otvorené sudy s lekvármi a marmeládami pred pultom. Postávali sme tam, strkali prsty do lekváru a oblizovali sme ich. Raz sa medzi sudmi objavil nový. Obsah mal svetlý a veľmi lákavý. Hneď sme nadobudli istotu, že je to marhuľová marmeláda. Bol som prvý, kto ju ochutnal. Zdvihlo mi to žalúdok, len som tak upaľoval z obchodu. Nebola to marmeláda, ale mazľavé mydlo. Aj to predávali „na váhu“.
V druhom dome od nás smerom do Prievozu bol tiež príťažlivý obchodík. Hovorili sme mu tak, ako sme počuli od iných: Kreizlerei. V malej miestnosti predávala staršia pani hlavne cukríky a iné lahôdky. Za haliere vydrankané od rodičov sme si tam kupovali lízanky, dokopy zlepené tvrdé cukríky, ale aj „cvibak“, ktorý chutil ako pomletý perník. To bolo za slovenského štátu, keď na rozdiel od okolitých krajín prídelový systém u nás ešte nebol.
Otto Zinser
(Pokračovanie nabudúce.)