Kedysi nás každé ráno budili mliekari

Pred šesťdesiatimi rokmi bol v Bratislave celkom iný pouličný ruch ako dnes. Vyrastal som v okolí Prievozskej ulice, ktorá bola už vtedy jednou z výpadoviek z mesta. Na vtedajšie pomery bola aj rušná. Asi každých päť minút po nej prešlo nákladné auto, možno každých desať aj osobné.

Autobusy linky R, ktorá mala trasu od železiarstva Neurath na terajšom Námestí SNP až po mestské domy na Miletičovej ulici, mali možno aj jazdný poriadok. Nikto ho však nepoznal. Márne by ho vtedy niekto hľadal na zastávkach. Nebolo treba pozerať sa na hodinky, každý musel len trpezlivo čakať. A keď sa autobus so stále otvorenými jednými dvermi na nástup i výstup konečne objavil, začal sa boj o miesto vnútri. Erka jazdila po Dunajskej, Mlynských nivách a Prievozskej, z ktorej odbočila na Miletičovu. Do Prievozu vtedy mestská doprava nejazdila, zastavovali tam len štátne autobusy jazdiace smerom na Žitný ostrov.

Najrozšírenejším prostriedkom na prepravu nákladov boli konské povozy. Hluk kovových obručí po dlažbe a klopkanie podkov boli neodmysliteľnou zvukovou kulisou ulice. Ruch na nej sa začal už zavčas rána. Tovar do obchod však vozili autá. Prvým ranným zvukom popri speve vtáčikov bol rachot skladaných veľkých kanví s mliekom. Zobudilo to všetkých spiacich v okolitých domoch. V dome na rohu Prievozskej a Novohradskej, kde sme bývali, bol potravinový obchod. Patril firmám v poradí Schindler und Jedlin, Jedľa, neskôr tam šéfoval pán Šupka a po znárodnení tam zmenili sortiment na textil.

Chlieb privážali menšie skriňové autá. S hygienou si nikto ťažkú hlavu nerobil. Chleby boli poukladané na podlahe auta do výšky jedného metra. Jestvoval len jeden druh chleba. Iné autá privážali vo vreciach múku, cukor, soľ, strukoviny. Cukríky bývali vo veľkých päťkilogramových plechovkách, systém kilových alebo dokonca polkilových balení tovaru neexistoval. Obchodníci, ako sme nazývali všetkých predavačov, rozvažovali tovar na váhach do papierových vreciek. Aj tie mali svoj názov - štanicle. Petrolej do varičov a lámp predávali do prinesených nádob.

Na mlieko si zákazník priniesol kanvičku, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou každej domácnosti a mala univerzálne použitie. Sprvu boli len smaltované, neskôr aj hliníkové. Obchodník do nich nalieval, teda „meral“, mlieko podľa želania zákazníka od dvoch decilitrov do dvoch litrov. Slúžili na to ociachované odmerky. Klamať predavači nemohli. Odmerka musela byť vždy plná. Mali dlhé rúčky, aby nimi mohli vyloviť mlieko aj z dna kanvy. Domáce kanvičky slúžili napríklad aj na nákup čapovaného piva. V nedeľu napoludnie stála pred výčapným pultom v hostinci U Horvátha na Novohradskej ulici „šóra“ detí s kanvičkami.

Otto Zinser
(Pokračovanie nabudúce.)