Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT
Segedín v Luxorke, ranné polievky vo Veľkom srdci, fazuľovica v Kryštál bare... Vydajte sa so spisovateľom Jurajom Šebom (1943 – 2021) po stopách niektorých bratislavských podnikov, kde sa pred desaťročiami dalo najesť za pár korún.
Výhodnú polohu v centre mesta mala kaviareň Luxor na Štúrovej ulici, prezývaná aj Luxorka. Na prízemí bola ľudová jedáleň, tzv. táckareň - stálo sa v rade s táckami na jedlo a platilo sa pri pokladni. Dalo sa tu rýchlo a lacno najesť. Najradšej som mal segedín s knedľami za 4,80 Kčs. Mali tu aj studenú kuchyňu s obloženými chlebíčkami a ruskými vajcami.
Neďaleko, na Námestí SNP, bolo Veľké srdce, reštaurácia, bufet, cukráreň a kaviareň v jednom. Podávali ranné polievky, vyprážané ryby, karbonátky so šalátom, ako aj domáce múčniky. Bol tu i predaj prvovýrobkov, napríklad rezne pripravené na vyprážanie a podobne. Výbornú kuchyňu mal na starosti pán Mach.
Bufet vo Veľkom srdci
Významnou kapitolou bratislavského nočného života bol Kryštál bar na rohu Mariánskej a Špitálskej ulice. Otvorené bolo do rána a podávali výbornú fazuľovú polievku s údeným kolienkom za 1,60 Kčs (priemerný plat v roku 1964 bol 1 423 Kčs brutto). Konzumácia tejto pochúťky, ktorá slúžila ako „vyprošťovák“, mala svoj rituál. Najprv bolo potrebné kopnúť do seba borovičku, aby pripravila útroby na horúcu polievku, a to v okamihu, pokiaľ sa z nej parilo.
V Kryštál bare mali výbornú fazuľovicu.
V legendárnej krčme Fajka na rohu Veternej ulice a Suchého mýta bol kuchárom pán Augustín, odchovanec starej kuchárskej školy. Ceny boli ľudové. Pamätám si na chutnú gulášovú polievku s chrumkavými rožkami za 35 halierov. Miestnou špecialitou bol námorník – hovädzí guláš s uhorkou, ktorý sa zapíjal pivom.
Fajka v roku 1910
Na rohu Lazaretskej a Dunajskej ulice stál Kysucký hostinec, zbúrali ho v 80. rokoch. Varili tu kapustovú polievku, ktorá sa po vypnutí chuťových senzorov a menšom sebazaprení dala zjesť. Prostredie bolo deprimujúce, pár slabo svietiacich žiaroviek sotva osvetľovalo toto alkoholické inferno.
Aj Kysucký hostinec je už minulosť.
V priestore hlavnej železničnej stanice, napravo od pokladní, fungovala nádražná reštaurácia. Vlaky často meškali, čo bola voda na mlyn pre túto putiku. V ušiach mi ešte aj dnes znie oznam, že „doba meškania sa môže zmeniť“, čo znamenalo, že ešte stále je čas na jedno orosené a tlačenku. V tomto bola nádražná reštaurácia výborná. Okrem tlačenky bola v ponuke aj varená klobása a polievky.
Nádražná reštaurácia v 20. rokoch minulého storočia
V Mlynskej doline bol zase známy podnik Slovák, ktorý padol za obeť rozširovaniu cesty a zanikol bez stopy. Podávalo sa tu aj jedlo, čiernohorský rezeň so zemiakmi. Letná terasa u Slováka fungovala aj v zime, pretože vnútri boli len dva stoly. Kto nezažil túto krčmu, nevie, čo je to pravý pajzel...
(bn)
Spracované podľa knihy Juraja Šeba Kaviarne, krčmy a vinárne v Bratislave 1960 – 1989, vydavateľstvo Marenčin PT (so súhlasom vydavateľstva).