Zdroj: BN
pultová predajňa za socializmuAk nie vy, tak vaši rodičia či starí rodičia si určite dodnes pamätajú, ako sa kedysi nakupovalo v pultových predajniach i prvých samoobsluhách, ako chutil "socialistický" chlieb či mlieko odmerané priamo z prepravnej nádoby. Bratislavčan Bohuslav Rapoš opisuje na nasledujúcich riadkoch aj vtipnú príhodu s neexistujúcim balónom s protištátnymi letákmi, ktorý však všetci videli...
Keď som dovŕšil ten správny vek, rodičia ma pravidelne posielali po mlieko, pečivo aj chlieb, ktorý býval prevažne tvrdý, lebo bol vraj „v noci pečený“. Do obchodu som chodieval skoro ráno, aby som stihol vyučovanie. Rožky nebývali rovné, ale zahnuté ako mesiac. Mal som rád tie slané, posypané rascou. Na nedeľu som často kupoval pletenky, hrebienky, občas aj lúpačky a k tomu vždy tri litre mlieka. Otec spravil niekedy zo všetkého mlieka kakao, ktoré sme mali občas z Tuzexu. Narobil toho aj na dva dni. K Vianociam sme mávali vianočku s hrozienkami. Vtedy tých hrozienok bývalo naozaj neúrekom, nie ako dnes, cesto suché, mrvivé a po vajíčkach ani stopy.
Naša pani mliekarka merala mlieko puncovanými odmerkami priamo z prepravnej nádoby. Pred mliekarňou ľudia stáli od skorého rána, obchod otvárali o šiestej. Často som bol v rade medzi staršími ženičkami, ktoré ma predbiehali, že veď ja mám čas. Nechal som ich, nech si idú, len aby som stihol školu... Keď som sa niekedy ozval, prečo ma predbiehajú, musel som si vypočuť, že som drzý, že nemám úctu k starším a pritom začali omieľať tú „dnešnú nevychovanú mládež“.
Spomienka. Náš čitateľ Bohuslav Rapoš (vľavo) s kamarátom, hercom Ferdinandom Vilímom, ktorý zomrel v New Yorku ako 60-ročný.
Občas som s kamarátom Ferom Vilímom stál v rade na mlieko. Dobre sa pamätám, bolo to vtedy, keď k nám zo západného Nemecka posielali veľké balóny s protisocialistickými letákmi, o ktoré bol veľký záujem. V jedno ráno, ako sme tak stáli pred mliekarňou, nám napadlo - čo keby sme sa pozerali hore na oblohu, akože je tam jeden taký balón? Kamarát Fero začal hneď nahlas: „Aha, vidíš ten balón, pozri, ako sa leskne od slnka, možno nám vypustí letáky!“ A ja na to: „Ahá, ozaj, vidím, a aký je veľký, zišiel by sa nám.“ Ľudia, čo stáli v rade, sa obzerali, že kde? „No hentam, pozrite sa,“ ukazovali sme hore. A predstavte si, že mnohí balón aj zazreli, dokonca žasli nad jeho veľkosťou. Keď sme sa vzdialili s nákupom, poriadne sme sa tomu zasmiali. Fero povedal: „Vidíš, ako ľudia na všetko raz-dva naletia. Veľká škoda, že nie sme politici, určite by sme boli úspešní v baláchaní.“
Bohuslav Rapoš vo svojom nahrávacom štúdiu.
Naša mliekarka bola pekná blondína, len niekedy správne nedolievala, ale veď to robia aj krčmári. Výhodou bolo, že neovládala dobre matematiku. Občas mi dokonca vydala o čosi viac peňazí, ako som jej dal. Preto som mohol pozvať kamaráta Fera do cukrárne na zmrzlinu, krémeše, rumové špice alebo indiánky s „krachelkou“. Cukráreň Juhoslovana Zulfyho Zečira bola od roku 1952 na rohu Dunajskej a Lazaretskej ulice, oproti detskému parku, hneď vedľa mliekarne.
Tu bola kedysi Zulfyho cukráreň, vchod je trochu prerobený.
Pán Zulfy ma poznal a často ma volal do predajne posunkami cez výklad. Dobre sa pamätám aj na to, ako mal v cukrárni zavesený veľký obraz prezidenta Československej republiky Klementa Gottwalda. Po záverečnej, keď stiahol žalúzie, otočil obraz súdruha prezidenta na druhú stranu. Odtiaľ sa na nás láskavo pozeral prezident Juhoslovanskej republiky Josip Broz Tito, ktorý nebol vtedy obľúbený našou vládou...
Bohuslav Rapoš