Elsa Grailich ukrývala židovské deti

Na Kozej 29 sa kancelária Fera Dvorina každú sobotu doobeda premenila na „kaviareň“, v ktorej sa stretávali v dobe prenasledovania židovskí občania. My deti sme sa hrali vo vedľajšej izbe, kde vo všedné dni ordinoval detský lekár Dr. Erwin Tramer.

Bolo to v jednu sobotu chladného marca 1944. Hrali sme sa pod dozorom dcéry Dr. Tramera. Anka Ragazová, Ivan Dvorin, ďalšie 2-3 deti a ja. Naši rodičia počúvali napäto rozprávanie Dr.Vojtecha Wintersteina, ktorý hodnotil celkovú politickú situáciu.

V roku 1944 si boli všetci istí, že vojna sa skončí v krátkom čase porážkou Hitlera, ale hrozba vyviezť ešte zvyšok Židov zo Slovenska do koncentrákov bola veľmi aktuálna. Stredobodom diskusie rodičov bola otázka, ako si zachrániť život. Dr. Winterstein na základe informácií, ktoré mal, tlačil na našich rodičov, aby si našli znovu miesto - úkryt, kde možno prežiť.

Keď môj otec rozprával o problémoch s malými deťmi, ktoré začínajú rozprávať a bez akéhokoľvek filtra všetko vybrbocú (ja som mal jeden a pol roka a zhovorčivosťou nebezpečný v každom úkryte) Dr. Winterstein naznačil, že vidí aj pre také prípady riešenie. On sám pozná jednu spoľahlivú Nemku, ktorá je ochotná malé deti v tejto kritickej dobe schovať.

Moji rodičia sa po jednej prebdenej noci a prediskutovanom dni rozhodli túto možnosť využiť a mňa na istú dobu u jednej nám neznámej Nemky schovať. V pondelok priniesol Dr. Winterstein adresu, kam máme ísť. Na Leškovu ulicu 12 k pani Else Grailichovej. Moji rodičia si išli hneď obzrieť „prostredie“ a potom nesmelo zazvonili. Mladšie vyzerajúca, svetlovlasá pani nás hneď zaviedla do izby pani Grailichovej. Moja mama jej začala po nemecky vysvetľovať našu situáciu a zdôrazňovala, že príčinou nášho príchodu je vlastne môj zdravotný stav. Pani Grailichová prikývla veľavýznamne hlavou a povedala len krátko „ich wieß alles“.

Niekoľkými krátkymi vetami povedala, čo moji rodičia majú pre mňa priniesť a kedy môžu so mnou prísť. Moji rodičia po diskusii, či je to správne dieťaťa sa takýmto spôsobom vlastne na dlhší čas zbaviť, prešli k činu a priniesli ma na druhý deň s malým letným detským kočíkom a kufríkom. K domu pani Grailichovej. Tú mladšiu plavovlasú pani predstavila pani Grailichová ako svoju dcéru, ktorá sa ma hneď ujala, začala rozprávať akúsi rozprávku a moji rodičia sa potichučky vytratili z domu.

Mama dohodla s pani Grailichovou, že ma môže vidieť každý tretí deň medzi siedmou a ôsmou hodinou večer cez okno. Ja som chodil každý deň s dcérou pani Grailichovej na nákupy a prechádzky, veď ako blondiak s modrými očami som už vtedy spadal úplne do kategórie predstáv o árijských junákoch.

Po oslobodení, v auguste 1945, na jednej z našich nedeľňajších prechádzok ma zaviedol otec do bufetu na Suchom Mýte, kde sme sa srdečne zvítali s dcérou pani Grailichovej. Rok dva potom mali byť Grailichovci ako Nemci odsunutí zo Slovenska. Po intervencii u Dana Okáliho, vtedajšieho ministra vnútra, mohli zostať v Bratislave. Pani Grailichová bola statočná žena, ktorej ľudský postoj v ťažkých časoch aj dnes veľa povie.

Peter Gero