Pod viechou národnosť nebola dôležitá

K polnoci stáva sa boží zákon skutkom. Známi i neznámi sbratrujú sa priťukávaním, duch blahoslavenej družnosti, božskej Gemütlichkeit, odstraňuje rozdiely a viecha stáva sa domovom jednej rodiny.

Bielošedý oblak dymu odstránil strop a steny, nebe sa níži a níži, až krotko a odovzdane bozkáva na čelo všetkých, ktorí tu pijú, vediac, že duch boží prebýva s obľubou práve vo víne. Bledá predavačka položila si hlavu na rameno svojho chlapca a sladko sa usmieva, iní dvaja milenci si tisknú ruky a niektorá dvojica sa pred očami všetkých bozkáva. Sú tu aj vydedenci lásky, ktorí sa nemôžu ku svojej láske verejne priznať, moderné a vlastne prastaré trojuholníky - ale víno im blahosklonne praje, približuje očami a napokon i rukami, lebo každý sediaci u stolu je hosťom, ktorého dobré srdce nesmie mať nikto v pochybe.

U niektorého stolu sa politizovalo, kričalo a tĺklo do stolu, ale teraz už sa tam držia okolo krku. Čech a Nemec. Slovák a Maďar. Všetci si rozumia a tak prečasto odchádzajú odtiaľ spoločne, držiac sa pod pazuchou, keď ich z viechy tvrde vyhnala neodvratná záverečná hodina. Ale pod viechou sa tiež niekedy spomína inej historie Bratislavy, než o ktorej rozprávajú vonku staré domy. Kollár, Šafařík, Palacký tu upíjali z čiaši a debatovali, možno-li národ preca len obrodiť alebo nie. Palacký veril, Benedikti pochyboval, čo Palackého vydražďovalo ešte k vášnivejšej obrane celého národa.

Bratislavského vína upil si aj Liszt, veľký Gluck i najväčší z geniov hudby - Beethoven. Silne si nahýbal mladý básnik N. Lenau, ktorý sa tu potuloval vinohradmi so svojou rozorvanou dušou. A ešte dnes by sa tu chcelo pripiť požehnanému básnikovi - slovenskému Petrovičovi, pomaďarčenému Pet?fimu, ktorý chcel vešať všetkých, predovšetkým habsburských kráľov a ktorý tu vyprázdnil tak mnohú čiašu. A Jókai! Koľko obdivuhodných jeho románov vypramenilo z ducha bratislavského vína! A čo sochári Donner, Tilgner, Fadrusz! Všetkým malo by sa tu pripíjať za veľký sen krásy, ktorý vysnili - všetkým - a hlavne poslednému z veľkých tejto zeme, keď bola ešte porobená - Štefánikovi, ktorý toľko miloval víno odvahy! Všetkým pripiť - všetkým, bez rozdielu, lebo bratislavské víno nezná národnosti.

Prechádzate-li pod viechou izbami, uvidíte ešte iné obrázky. Jeden stôl maďarský, iný nemecký a iný český alebo slovenský a - všetci spievajú tak aj tak - lebo tu je všetko jedno, pretože podľa výroku tak aj tak sa môže. Čech tu rozpráva s Nemcom, Slovák s Maďarom, alebo Čech s Maďarom a Slovák s Nemcom a nikde zášti a nikde hnevu! A tu sa denne dokazuje, že čeština a slovenčina je jedno, pretože obe srdcia si rozumejú v pravde z bratskej príchylnosti.

Zarytý Nemec vzal sa tu okolo krku s Čechom, snáď si aj dali vínom požehnanú hubičku - a výsledok je skoro tu. Za deň, za dva sa tí dvaja stretnú - smejú sa na seba už z diaľky, Čech zdraví nemecky, ale onen nemec volá rodostne „Maucta, maucta!“ - (s Maďarmi je to isté!) - stisknú si ruky a dohovárajú sa o novej vieche s dobrým vínom, kde by si zase bratsky priťukli.

Zdeněk V. Přibík
Z knihy Pod bratislavskými viechami, vydanej v Bratislave v roku 1933