Pod viechami sa schádzali vari všetci

Spoločnosť pod viechou býva složená zo všetkých vrstiev obyvateľstva - od robotníkov až do pánov, reprezentujúcich mesto a štát. Sedí a pije sa v dlhom a širokom priechode a takmer vo všetkých miestnostiach vinohradníkovho domu, ktorý je pohostinsky ochotne pre hosťov vyprázdnený.

Ešte do nedávna bolo tu o mnoho veselšie než dnes, ale nikdy nie plnšie. „Šraml“, typická viechová hudba, ktorú tak rád počúval Schubert v neďalekej Viedni, mohla si dopriať len málo oddychu, taktiež ako speváci ľudových a vinárskych piesní, ktorí tvorili s hudobníkmi jedno teleso. Hrávalo sa a speivalo „do uška“, pieseň znela za piesňou, víno mizlo zo skleníc ako zlatá para, náladu stúpala k polnoci, ako slnce k svojmu poludniu a vinárove dcéry a pomocnice sotva stačili roznášať litrové baňatky a štíhle „hárum, deci.“

V Bratislave sa totiž nemerá na štvrtky, ale na desatinky, t. j. na decilitre = deci. Tento názor obohatil terminologiu Čechov, ktorí sa vedia tak rýchle aklimatizovať, ako žiadny druhý národ na svete! Po prevrate, keď naši okupovali nielen Bratislavu, ale aj všetky viechy, nerozumeli vinársku starousadlíci väčšinou ani slova česky alebo slovensky a tak sa objednávalo hárum deci (tri deci) i po česky, ako novým termínom našej materčiny.

V zime sedáva sa v priechode a vinohradníkovom byte, v lete zväčša na dlhých dvorcoch a intímnych záhradkách. Dvorky sú vlastne tiež takou improvizovanou záhradkou. Oleandry tvoria malebné zátišia, po stenách tiahne sa planá réva, medzi ňou sú upevnené hrnky s muškáty, begoniami a inými letnými kvetinami. Niektoré dvorky sú podobné zelenej izbe - aj strop majú z popínavých rastlín - hustá svieža zeleň a v nej barevné žiarovky a na retiazkach zuavesené hrnky s pestre kvitnúcimi kvetinami. Len miestami prebleskuje až italsky modrá obloha s bielymi svetielkami hviezd.

Dôveryhodnosť starej, pečlive opatrovanej tradície rodov a zvykov je tu patrná hneď, jak vkročíme dovnútra. Lebo víno miluje intimitu priestoru a nádoby. A pretože tu bývalo vždy veselo, nechýbaly tu nikdy ženy. Človek bol šťastný, smial sa a spieval a konečne - Boh tiež dostal pritom svoje - prepychové kostoly. Aby bola rovnováha nedotknutá.

Dnes, bohužiaľ, je pod viechami trochu inak. Hostinskí žiarliví na preplnené viechy, vymohli pre ne zákaz hudby i spievanie spevákov z povolania. Tak zmizly šramly, utíchli tenori, spievajúci staré i modernejšie piesne, obecenstvo je odkázané samé na seba - ale hostinskí so svojím pivom nepochodili. Pod viechami je stále plno, lenšie trochu tichšie, ale zato sa pri povznesenej nálade pestuje viacsborový spev, síce bez taktovky, ale nadšený a zo dna sŕdc.

Pod viechou, ako pri víne na celom svete, buď sa mlčí, alebo sa veľmi hlasite nemlčí. Buď sa samotári, keď sem priviedla bolesť alebo disharmonia vnútra - lebo v teple zlatého vína topia sa všetky mračná sŕdc a potom to u toho stolu len hlaholí.

Zdeněk V. Přibík
Z knihy Pod bratislavskými viechami, vydanej v Bratislave v roku 1933