Človek, ktorý žaloval, bol čiripapňa

Tak ako sa rokmi menila Bratislava, menila sa aj hovorová reč jej obyvateľov. Ešte stále síce počuť, ako mladí ľudia narodení v tomto meste dávajú prízvuk na prvú hlásku v slove, ale mnohé výrazy, ktoré sme voľakedy bežne používali, úplne vymizli. Ba rokmi sa v niektorých prípadoch zmenil aj ich význam.

Pravda, nejde o spisovnú reč, ale o spôsob komunikácie na ulici, napríklad medzi chlapcami. Možno neuškodí, ak v mojich spomienkach na detstvo v Bratislave niektoré vtedajšie výrazy použijem. Pripomínam, že ide o čiastočne alebo úplne skomolené nemecké a maďarské slová.

Ak niekto povedal, že henten sa mancuje, mal na mysli, že sa chváli, vystatuje a je teda mancer. Ženy, ktoré vedeli aj hodiny klebetiť na pavlačiach domov, boli tročpapne a stále tročovali. Čiripapňa bol zasa ten, kto žaloval, čiže čiroval. Na luhára sme mali výraz linzner a klamať značilo linznovať. Keď sme ako chlapci prvýkrát počuli od prišelca výraz gumipuška, váľali sme sa od smiechu. Pre nás bola táto chlapčenská zbraň jedine šlunzňa, nanajvýš prak. A strieľali sme ňou šutre.

Vďaka filmu sa nedávno vynoril tiež zabudnutý výraz rabaka. Označovali sme tak tzv. zlodejský rebrík. Jeden chlapec sa postavil k plotu chrbtom, pred sebou pod pásom si prstami spojil dlane a jeho kumpán si najprv jednu nohu vložil do jeho spojených dlaní držiac sa za jeho krk, druhú nohu položil už na rameno a keď bolo treba, stúpil mu ešte aj na hlavu. Bol to spôsob, akým sme sa dostávali cez ploty do záhrad s ovocnými stromami. Rabaka bol nesklonný výraz.

Z hier spomeniem rab a suli, ale zväčša sme toto pomenovanie vyslovovali jedným dychom - rabasuli. Bola to hra na zlodejov a policajtov. Nevedno prečo, každý chcel byť len zlodejom, preto bolo treba záujemcov do jednotlivých skupín žrebovať. Soritáš bola futbalová hra. Ťažká bola preto, lebo sa hrala na jeden dotyk. Hrávali sme ju ako dvojhru alebo štvorhru. Za ihrisko slúžila šírka ulice, brány tvorili čapice alebo kamene položené pred obrubník. Na uliciach sme sa vtedy hrávali stále. Nebolo to nebezpečné, za hodinu prešlo nanajvýš jedno auto. A to už zďaleka vytrubovalo.

Počas druhej svetovej vojny a po nej som vyrastal na Novohradskej ulici. Vtedy to bolo predmestie, hoci do centra sme zašli pešo za 25 minút. Okolo boli samé záhrady s ovocnými stromami a tie boli pre nás „šracov“ (malých chalanov) neodolateľným lákadlom. Sezónu začínali čerešne. Stačilo, aby jeden z partie povedal, že ideme na „čiringle“, a už sme liezli cez ploty. Nekradli sme, my sme len „šlohovali“. Ale napriek tomu sme sa za šloherov nepovažovali. Šloher bol len naozajstný zlodej.

Na týchto zakázaných oberačkách nás často naháňal aj „hekač“, či „poliš“, ako sme nazývali policajtov. Ale „girigoša“, pre ktorého bolo kradnutie ovocia koníčkom či vášňou, to nemohlo odradiť. Radšej by si dal dolámať „haxne“ a dofackať „ksicht“, než by sa vzdal rozkoše zahryznúť si do jablka odtrhnutého z cudzieho stromu. Všetci šraci boli takí.

Otto Zinser
(Pokračovanie nabudúce.)