Do kaviarní sa chodili učiť medici

Veľká kaviareň v Živnodome, v budove, kde je dnes Nová scéna, mala tri druhy návštevníkov. Dopoludnia sa tu učili vysokoškoláci, mnohí medici. Veľké okná poskytovali dosť svetla. Učili sa jednotlivo alebo po skupinách.

Malo to tú výhodu, že nemuseli v zime doma kúriť. Odpoludnia sem prichádzali najmä dámy vypiť si kávičku so šľahačkou a k tomu jeden - dva zákusky. Predávala ich na to určená pečivárka. Zjednodušene možno povedať, že to bola rodinná kaviareň. Spriatelené rodiny obsadzovali vždy tie isté stoly. Prečítali si noviny, časopisy, aj zahraničné, najmä farebné módne, ktoré obhospodaroval hlavný čašník, aj vedúci môj priateľ pán Leopold Kučera, ktorý 20 rokov držal kaviareň na dobrej spoločenskej a kultúrnej úrovni. Večer po 20. hodine prichádzali ďalší hostia, ktorí vyhľadávali hudbu do tanca. Boli to partneri, priatelia, milenci, ale aj manželia. Možno povedať, že sa tu stretala česká a slovenská spoločnosť.

Na terajšom Námestí 1. mája v budove hotela Tatra, dokončeného v roku 1931, bola kaviareň toho istého mena večer s tanečným parketom. Tiché kaviarne boli Korvin na konci Obchodnej ulice, Alžbetka na Mickiewiczovej ulici, Drobček na rohu terajšej Ul. 29. augusta, kde sú dnes potraviny. Chodilo sem hodne študentov.

Kaviareň Metropol na rohu Mickiewiczovej ulice oproti Štátnej nemocnici bola kaviarňou medikov, lekárov. Dopoludnia sem prichádzali medici a medičky vo voľnom čase medzi dvomi prednáškami, mnohí sa tu pripravovali po celý deň na skúšky. Majiteľ bol pán Tvarožek. Mával tu okrem denníkov aj veľa zahraničných časopisov. Vtedy sa nekradlo, dnes by tam neostali ani deň, aj keby mali na každej strane pečiatku: Ukradnuté z kaviarne Metropol. Latku morálneho správania sme mali vtedy vyššie položenú. Po štyridsiatich rokoch totalitného štátneho kódexu klesla až do žumpy. Ani tam by sme ju často nenašli.

Bol som častým hosťom tejto kaviarne, pretože som býval na priváte oproti v areáli nemocnice u jej zamestnanca. Patril som medzi „štamgastov“. Zastával som funkciu tajomníka Spolku medikov, poznal som mnoho starších aj mladších kolegov. Zo starších som sa tu stretal a spriatelil s lekármi, už asistentmi kliniky s Gejzom Bárdošom a Dr. Štefanom Siťajom. Bárdoš bol v minulosti funkcionárom Spolku medikov a tak sme si boli vzájomne sympatickí, vyvinulo sa z toho priateľstvo, ktoré pretrvávalo až do roku 1961, keď infarkt myokardu uzavrel jeho knihu života.

Imrich Sečanský
(Z knihy Spomienky a vyznanie lekára, Bratislava 1997)
Koniec