Tradičné kaviarne komunisti rušili

Zrušenie kaviarne Astoria v roku 1945 je odstrašujúcim príkladom toho, ako necitlivo sa správali k 157-ročnej histórii tejto spoločenskej ustanovizne úradné orgány. Bola to kaviareň prevažne intelektuálov a umelcov, ktorá im slúžila za čitáreň a spoločenské centrum.

Odôvodnenie zrušenia bolo plytko úbohé, „keďže neboli v ZSSR kaviarne podobného druhu, nie sú potrebné ani u nás. Nebudeme podporovať intelektuálov a ich buržoázne zvyky“. Stal sa z nej dom propagandy, na čo sa našiel názov Mestský dom osvety a Mestská čitáreň. Z kaviarenskej miestnosti je teraz výstavná sieň keramiky, sú tam dlaždičky, obkladačky a misy na WC.

Z kaviarne Grand v „Manderláku“ bolo v roku 1945 navrhnuté zriadiť výstavné miestnosti výtvarného umenia, čo sa neuskutočnilo. Kaviareň Alžbetka na Kollárovom námestí sa mala zmeniť na čitáreň propagujúcu komunistickú tlač. Zostala kaviarňou až do roku 1989. Všetci členovia rady Národného výboru mesta 16. XI. 1945 nestratili zdravý úsudok a odolali bezduchým poslušným krikľúňom.

Keď som dopísal kapitolu o kaviarňach, šiel som si zmapovať mesto s kaviarňami. Čo vidím? Kaviareň Reduta bola najpriestrannejšou kaviarňou v Bratislave, už ňou nie je. Pôvodne tu bola mestská sýpka, prebudovaná r. 1913 na spoločenské ustanovizne a stánok umenia. Bola tam veľká kinosála, koncertná sála, kaviareň, jedáleň a nočné barové miestnosti. V kaviarni bolo vždy k dispozícii veľa domácich aj zahraničných časopisov. Navštevovali ju najmä herci, mali to blízko z divadla, pri skúškach cez prestávky si odskočili na kávu a prečítať noviny. V pondelok a vo štvrtok tu hrali šach alebo biliard vysokí dôstojníci. Vídavali sme tu generála Viesta. Vzácnym hosťom prinášal obrázkové časopisy sám nájomca kaviarne, večným fešákom nazývaný Miloš Rosenbreier. K trvalým návštevníkom sa vždy milo prihovoril. Bol mimoriadne starostlivý a úslužný.

Vysoké priestory kaviarne s balkónom neboli také zadymené ako inde. Biliard hrali na poschodí. Túto kaviareň navštevovali aj vynikajúci umelci Mikuláš Galanda s manželkou a Ľudovít Fulla. Klub slovenských skladateľov bojoval 2 roky (1946 - 1948) o to, aby bola Reduta zmenená na Dom hudobného umenia. Po viacerých intervenciách povereníka školstva Ladislava Novomeského boli v Redute umiestnené hudobné ustanovizne, a to Vysoká škola múzických umení a Slovenská filharmónia s prvým dirigentom Václavom Talichom, mojím pacientom.

Imrich Sečanský
Z knihy Spomienky a vyznania lekára, Bratislava 1997
(Pokračovanie nabudúce)