Z pôrodnice na Zochovej ulici je len ruina

Priestor medzi Zámockou a Kozou ulicou bol až do druhej polovice 19. storočia vyplnený záhradami, medzi ktorými viedol pomerne úzky chodník na mieste terajšej Zochovej ulice. Na pravej strane smerom k Hradu sa rozprestierala veľká záhrada pri kaštieli Pálffyovcov, na strane ľavej smerom ku Kozej ulici bolo viacero záhrad mešťanov a veľká ovocná záhrada, z ktorej úžitok patril prepoštovi tunajšej kapituly.

Záhrady boli od terajšej Zochovej oddelené pomerne vysokou murovanou ohradou, z ktorej posledný fragment ešte stojí oproti domu číslo 16 ako oplotenie areálu základnej školy.

V druhej polovici 19. storočia záhrady rozparcelovali. Vtedy vznikla zástavba horného konca Kozej ulice, pričom sa už počítalo s predĺžením Panenskej ulice smerom k Hradu. Tam založili Edlovu ulicu (dnes Podjavorinskej), ktorá v pravom uhle prekrižovala vtedajšiu Sluttergasse (dnešnú Zochovu). Približne na mieste, kde neskôr postavili Štátne reálne gymnázium (neskôr rozhlas, teraz Vysoká škola múzických umení), stála až do konca 19. storočia rozľahlá sálová stavba, pôvodne Pálffyovská jazdiareň (Pálffy-Saal), kde sa v 19. storočí konali aj plesy a koncerty.

Po ľavej strane Kozej ulice postavili niekoľko bohatých meštianskych domov a šľachtických palácov, ktorých pozemky siahali až k Zochovej , vtedy Telocvičnej ulici (Turnergasse - Torna utca). Na tej stavali najmä školy. Nad pozemkom, kde neskôr postavili spomenuté gymnázium, postavila židovská náboženská obec za peniaze štedrej Todeskovej nadácie budovy chlapčenskej a dievčenskej ľudovej školy. V chlapčenskej bola aj menšia synagóga.

Na úseku Edlovej ulice, ktorý vznikol ako slepá ulica pod schodami na pôde bývalej Pálffyovskej záhrady, postavili v 80. rokoch naproti sebe dve nápadne podobné budovy. Obe projektoval architekt Ignaz Feigler starší. Bližšia k Palisádam bola pôvodne sirotinec s veľkou záhradou, na ktorej postavili na začiatku 20. storočia ďalšiu školskú budovu (terajšia elektrotechnická priemyslovka).

Naproti sirotincu, terajšej základnej škole, stojí od roku 1882 rozľahlejšia budova s pôdorysom v tvare písmena H, v ktorej bola od začiatku umiestnená pôrodnícka klinika a škola pre pôrodné babice. Školu založili už v roku 1873 v areáli pôvodnej Štátnej nemocnice. Jej prvým riaditeľom bol dr. Ján Ambro. V tom čase sa deti rodili doma. Len máloktorá rodička sa dostala do nemocnice, obyčajne už len v kritickom stave. V novom ústave bola aj pôrodná sála, kde sa dali v hygienických podmienkach realizovať operácie a tzv. cisárske rezy. Po roku 1900 na východnej strane k pôvodnému objektu pristavali podľa projektu Alexandra Feiglera ďalšie krídlo, obsahujúce niekoľko pôrodných a operačných sál.

Po roku 2000 padlo veľmi „múdre“ rozhodnutie zrušiť historické nemocničné zariadenia v centre mesta. V rámci prehnanej snahy o modernizáciu, ale najmä privatizáciu, vyradili zo siete nemocničných zariadení aj cenné nemocničné objekty na Zochovej ulici. Vlna špekulácie sa prehnala po celom Slovensku. Mnohé špecializované a v minulosti vyhľadávané historické nemocnice a sanatóriá zanikli. Ich pôvodné objekty zmenili funkciu. Niektoré sú prestavané na prepychové byty, ako napríklad budova bývalého vodoliečebného ústavu a neskoršej Ortopedickej kliniky na dolnom konci Hlbokej cesty. Niektoré zbúrali a na ich miestach stoja novostavby. Niektoré sa stali ruinami a útočiskom pochybných živlov.

K takým patrí aj areál bývalej pôrodníckej kliniky na Zochovej ulici. Pamätnú tabuľu Jána Ambra z nej odsťahovali na iné miesto. Jeho pôsobisko má vytlčené okná, rozbité dvere, cez diery v streche do budovy zateká, fasády opadávajú. Nemocničné izby by mohli slúžiť ako pozadie filmu o hrôzach prvej či druhej svetovej vojny. Operačné sály majú ešte pôvodné secesné okná muzeálnej hodnoty, ale ich interiéry vyzerajú ako vyrabovaná fabrika.

V Bratislave vznikajú akcie na záchranu bezcenných továrenských architektúr. Architektúra nemocničného zariadenia, ktorá by mala byť v prvom rade pamiatkou, akoby nikoho nezaujímala. Bezdomovci a divá zlatá mládež ju ničia, akoby nikomu nepatrila. Majiteľ sa asi teší a dúfa, že ak budova spadne, bude tam môcť postaviť moderný (určite vyšší) objekt podľa svojich predstáv. V starej budove pôsobilo mnoho významných bratislavských lekárov, rodilo tam mnoho matiek z Bratislavy a okolia, narodil sa tam celý rad významných osobností. V kultúrnej spoločnosti by tam už bolo múzeum medicíny a farmácie, nie ruiny a fekálie.

Voľakedy najmodernejšie sanatórium Caritas od architekta Artúra Szalatnaia – Slatinského z roku 1925 je na tom len o máličko lepšie (Zochova 10 a 12). Aj so susediacim starším, pôvodne bytovým domom č. 14. Pred rokom 2000 sa v nich nachádzala klinika ušná a krčná. Teraz sú okná vytlčené, ale aspoň dvere sú zamurované či reťazou uzavreté. Stanú sa aj tie budovy ruinou?

Štefan Holčík
Foto: autor

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2014 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.