Bratislavský Kamzík kedysi a teraz
Keďže som vyrástol na Kolibe, od mladosti som mal Kamzík veľmi blízko. Pamätám si ho asi od tridsiatych rokov minulého storočia. Mimochodom, ľudia si často pletú Kamzík s Kolibou. Už v tom čase bol výletným miestom mnohých Bratislavčanov, ale často končili svoj výlet vtedy v jedinej výletnej reštaurácii na Kamzíku, kde sa nielen jedlo a popíjalo, ale v sobotu a nedeľu aj tancovalo. Tí menej zdatní však skončili už v hostinci Slamená búda, u pána Lamprechta, pri konečnej zastávke autobusu, neskôr trolejbusu, kde sa cez víkend tiež tancovalo a neskôr sa čapovalo aj čierne pivo.
Vo výletnej reštaurácii na Kamzíku boli neskôr nezabudnuteľní manželia Radičovci - on Záhorák, ona tuším Liptáčka. Táto reštaurácia mala obrovskú drevenú presklenú halu a vonku záhradu so sedením a tanečným parketom. Tu sa v istom období za socializmu konali aj potlachy bratislavských i okolitých čundrákov a musím povedať, že vždy bez výtržností.
A tak ako žil Kamzík v lete výletmi s turistikou, hubárčením, opekačkami, tak žil veľmi intenzívne aj v zime lyžovaním a turistikou.
V mieste terajších či bývalých filmových ateliérov, bola lyžiarska cvičná lúka, kde sa asi v roku 1938 učila lyžovať ešte moja mama. Druhá lyžiarska lúka bola hore na Kamzíku a je tam aj teraz, i keď ju viac užívajú sánkari. Z Kamzíka smerom ku Kolibe bola sánkarská dráha. Lyžiarska zjazdovka viedla z Kamzíka od starej slalomovej lúky, ktorá bola vzadu nad Železnou studničkou, smerom na terajšiu Cestu mládeže k Železnej studničke. Stará slalomová lúka mala veľmi strmý sklon a tu lyžovali tí zdatní lyžiari, ktorých však bolo neúrekom. Niekedy okolo roku 1950 sa slalomka a horná cvičná lúka osvetlili - z iniciatívy pána L. Bernáta a za pomoci nadšencov, čo sme nosili elektrické stĺpy na pleciach.
Milan Malina, Bratislava
Pokračovanie nabudúce.
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2013 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.