1972: Bratislava sa zmenila na továrenský dvor

Tí, čo sa toho roku v Bratislave narodili, majú teraz 25 rokov. Nemajú ani tušenia, čo všetko v roku ich narodenia ešte v Bratislave stálo a čo všetko už zbúrali, alebo práve búrali. Áno - rástli sídliská - ale stará historická časť hlavného mesta sa scvrkávala, chradla - zdalo sa, že melie z posledného. Na našej ulici padal jeden dom za druhým. Pol Dunajskej ulice zabralo stavenisko obchodného domu PRIOR (teraz TESCO). Namiesto Júliusa Meinla, elegantného potravinového obchodu sa zjavila ohyzdná kotolňa obchodného domu. Kotolňa nad úrovňou chodníka dodnes špatí Dunajskú ulicu!

Mesto začalo vyzerať ako obrovský továrenský dvor, na ktorom je vo dne v noci neporiadok. Všade rúry, cement, odpadky... A vraj - „krásavica na Dunaji“! Oproti zmizol dom tanečného majstra Krisztianaka, hudobný obchod Závodný, potraviny OTTO. Zmizli prízemné domy s reštauráciami - Kysuckou a Podrumom.

Pri letopočte 1972 nám v starom kalendári čiernu bodku. Vo svete sa začali únosy lietadiel, na olympiáde v Mníchove teroristi povraždili športovcov izraelskej výpravy, v Nikarague bolo obrovské zemetrasenie a nad účinkovaním komickej dvojice L+S sa „zavreli vody“. Žili sme ako tuláci. Predpoludnia sme trávili u Gaba Rapoša, ktorý sa stal úradníkom na riaditeľstve SND alebo hore na dramaturgii (významná členka slovenského PEŇ KLUBU Eva Malinová emigrovala do Švajčiarska, Gita Majerová tam tiež už nebola...), prijímali nás po kanceláriách aj podaktorí vtedajší papaláši. Komunistická strana úporne rozmýšľala, čo urobiť s komikmi tak, aby aj ovca bola celá, aj vlk nažratý. Napokon nás 1. septembra 1972 angažovali do operety Novej scény. Hrali sme roličky v LODI KOMEDIANTOV a debatovali v rekvizitárni. Lasica dostával mesačný plat ako barytonista - ja ako tenorista.

Na Novej scéne sme získali veľa nových priateľov. Na riaditeľstve začali poštou dostávať anonymy: „Lasica a Satinský sa chcú zmocniť divadla Nová scéna. Nedovoľte im to! Podpis: Pracujúci závodu Slovnaft.“ Boli to čudné roky, Všetci boli prikrčení a celí šťastní, že dostávajú zálohu a výplatu. Vonku sa mučili túžbou po vlasti tí, čo volili odchod. Pamätám sa, ako som utešoval robustného hokejistu Tajcnára, keď sa lúčil.

Noviny nebolo možné rozoznať - všetky boli rovnaké. Ešte aj fotografie boli každý deň vo všetkých novinách rovnaké. Keď cestovala Lúčnica do sveta, stačilo, aby ktosi napísal anonym na cimbalistku a vysadili ju aj s cimbalom z lietadla, ktoré letelo do Južnej Ameriky. Na Kube zistili, že bez cimbalistky a cimbalu nemôže cimbalová muzika vystupovať, a tak Lúčnica čakala celý týždeň na Kube, až vybaví naše ministerstvo vnútra cimbalistke nové vízum. Uplakanú nevinnú cimbalistku naveľa-naveľa pustili za Lúčnicou do sveta.

O tomto bola Bratislava pred štvrťstoročím. Všetci sme pozerali viedenskú televíziu, počúvali Slobodnú Európu a čakali, či v Chile vydržia komunisti, alebo zvíťazí vojenská junta generála Pinocheta. Z celého toho roku 1972 bol najpríjemnejší Silvester u docenta MUDr. Ladislava ŠIMUNA v našom dome. Hostiteľ - vynikajúci chirurg, milovník divadla, skvelý maliar a hráč na fujaru vlial do nás okrem všetkých svojich zásob aj optimizmus, bez ktorého by Bratislava v tom čase bola ešte ponurejšia. Chvalabohu, v televízii už začali vysielať „Vtipnejší vyhráva“, takže sa konečne bolo na čo pozerať!

Július Satinský
SN, 16. októbra 1997