Za ošarpanou fasádou boli prepychové izby

Za vonkajším opevnením mesta sa už aj v stredoveku nachádzali nechránené sídliská. Keď však pominulo dlhotrvajúce turecké nebezpečenstvo, dovolili si nielen šľachtici, ale aj mešťania stavať svoje domy mimo opevnenej plochy. Výhodné bolo miesto pred bránou na Suchom mýte a juhovýchodne od neho smerom k Schöndorfskej bráne. Tam vzniklo rozsiahle trhovisko, špecializované najmä na seno.

Medzi palácom kniežaťa Grassalkovicha (rezidencia prezidenta)a letným palácom ostrihomského arcibiskupa (úrad vlády) postavili už v druhej polovici 18. storočia rad významných meštianskych domov. Pred koncom 19. storočia ich nahradil rad jednoposchodových domov bohatých podnikateľov. Patril k nim predovšetkým Alexander Feigler, člen známej rodiny staviteľov, ktorých stavby sa nachádzali hádam v každej ulici mesta.

Dom Alexandra Feiglera na čísle 7 bývalého Senného trhu, teraz Námestia 1. mája, ešte stojí, nikto už však za ošarpanou fasádou so znetvorenými oknami neočakáva prepychové interiéry. A predsa takými boli. Po stupňoch samonosného schodišťa návštevník vystupoval do radu predimenzovaných salónov, ktoré boli vlastne výstavnou skriňou či vzorníkom ponúk staviteľa. Vyrezávané dvere, vzorkované parkety, štukové ornamenty na stenách a na plafónoch, doplnené keramickými supraportami a keramickými pecami, tvorili rámec pre nádherný nábytok v slohu konca 19. storočia.

Rodine Feiglerovcov patrili aj kamenárske dielne. Všetky kamenné detaily na tomto dome boli „domácej výroby“. Špecialitou bolo veľmi široké rovné nadpražie hlavného portálu (ešte zachované). Aj obkladačkami obložené steny prejazdu sa dali chápať ako „ponuka“. Rodinu Alexandra Feiglera po druhej svetovej vojne z Bratislavy vysťahovali. Dom vyrabovali, prenajaté priestory neskôr spustli.

Teraz je pripravený na zbúranie. Štukové ozdoby a drevené obloženie stien a plafónov by sa však dali ešte zachrániť a použiť na inom mieste. Za zachovanie by stálo aj kamenné ostenie portálu, ktorým do domu vchádzalo mnoho významných osôb nášho mesta.

Štefan Holčík
FOTO - archív a Oto Limpus