Pomník obetiam prvej svetovej vojny na Zámockej ulici nie je stále obnovený

Nedávno sme si pripomínali pamiatku zosnulých, vznik Československej republiky, ako aj koniec prvej svetovej vojny (1918). Pri tej príležitosti sa viacerí vybrali aj k pomníku padlým v prvej svetovej vojne na Zámockej ulici. Boli tam však nemilo prekvapení.

Investor novej výstavby Zámockej ulice sa predčasom zaviazal uviesť po dokončení priľahlých objektov pomník do pôvodného stavu. Avšak dnešný stav pomníka vôbec nezodpovedá pôvodnému stavu. Zrekonštruovaná je najstaršia časť komplexu - kamenný stĺp so sochou Krista, ktorý nesie na pleciach svoj drevený kríž. Ten tu stál už najneskôr v roku 1765, lebo jeho miesto možno s istotou identifikovať na Marquartovom pláne z toho roku. Ako vyplýva z neskoršieho textu kanonickej vizitácie z roku 1823, nachádzala sa táto socha Krista na mieste, kde sa končila radová zástavba ulice a odtiaľto až ku hradnej bráne (Karolovej či Viedenskej) viedla vtedy len cesta. Domy na strane k Palisádam tam postavili až v priebehu 19. storočia. Sochu Krista udržiavali z úrokov pomerne bohatej fundácie. Z prostriedkov fundácie sa udržiavalo aj svetlo v lampách pri stĺpe, ktoré horeli vždy v piatok a v sobotu.

Po prvej svetovej vojne sa rozhodli obyvatelia dvoch mestských štvrtí - pôvodne Tereziinho mesta (Podhradie) a Ferdinandovho mesta (severovýchodná časť mesta smerom k Hlavnej stanici) - že si uctia pamiatku svojich padlých otcov, synov, bratov, skrátka príbuzných, zvláštnym pomníkom. Bez ohľadu na to, že vtedy už mesto uvažovalo o zriadení pomníka, ktorý neskôr postavili na Murmanovom vrchu. Mramorovú dosku s menami 51 padlých umiestnili do napodobeného brala poskladaného z lomových kameňov. Pomník umiestnili pred starší stĺp so sochou Krista. Čoskoro sa však ukázalo, že zoznam treba doplniť. Pridali ďalšie mramorové tabule, na ktorých sú mená 26 obetí vojny. Celkove je teda pomník venovaný 77 padlým obyvateľom Prešporku. Sú tam rovnako mená katolíkov, ako aj evanjelikov. Veď vojna si obete nevyberá podľa konfesie. Sú tam mená nemecké, maďarské i slovanské. Je tam i meno Jenö Szamáka, ktorého otec mal pekárstvo priamo oproti pomníku. Po roku 1930, keď likvidovali časť pálffyovského paláca a pripravovali miesto na postavenie Hodžovej školy, premiestnili celý pomník o pár krokov na susednú parcelu, aby neprekážal na chodníku, ktorý tam medzičasom vznikol.

Príbuzní a potomkovia mnohých z vojakov na tabuliach vymenovaných ešte v Bratislave žijú. Pýtajú sa, kedy bude pomník skutočne obnovený, kedy sa k nemu vrátia kamenné vázy z 18. storočia, ktoré boli pôvodne okrasou pálffyovského paláca. Pýtajú sa, prečo je pomník surovo „osadený“ do betónovej vrstvy vyliatej na nové dlaždice. Pýtajú sa, kedy budú obnovené nápisy na tabuliach a písmená pozlátené. Pýtajú sa, kam zmizla železná mreža zábradlia, ktoré pomník chránilo. A kde je zeleň, ktorá pomník dopĺňala. Na to všetko hádam odpovie investor, ktorý je mimochodom, dodnes dlžný reštaurátorom za realizované práce.