Železný kryt studne nie je klietka hanby

Koniec druhej svetovej vojny a nástup vlády komunistov znamenal aj veľké majetkové zmeny. Mnohí obyvatelia Bratislavy prišli o svoje majetky. Znárodnenie postihlo aj barokový dom v Michalskej bráne, ktorého domové znamenie „Červený rak“ pretrvalo do dnešných dní vďaka lekárni, ktorá sa v ňom voľakedy nachádzala.

K domu patril aj kus pozemku, používaný ako záhrada, na dne už nepoužívanej mestskej priekopy, Michalskej priekopy. V posledných rokoch opakované tvrdenie, že to bola v minulosti vodná priekopa, je nezmyslom. Na dne priekopy vykopali v 18. storočí studňu (dnes je zakrytá betónovou platňou), ktorá bola až do zavedenia vodovodu jediným zdrojom vody pre početných obyvateľov domu, ale aj pre lekáreň. Studňu podľa vkusu doby vybavili profilovanou kamennou obrubou. Používali ju ešte v 30. rokoch 20. storočia Zachovali sa fotografie pôvodného stavu.

Po znárodnení záhradu sprístupnili verejnosti. Skultivovali ju a vystavili v nej niekoľko exponátov zo zbierok Mestského múzea. Pôvodnú kamennú obrubu domácej studne premiestnili z dvorčeka pri budove do záhrady a postavili ju na trávnik. Nad ňou inštalovali z viacerých starých okenných mreží zmontovaný kryt, ktorý mal pripomínať železné kryty, aké bývali v minulosti nad studňami na verejných priestranstvách. Aby bola ilúzia úplná, nad stredom fiktívnej studne pripevnili na horné vodorovné mrežovanie kladku, pomocou ktorej by sa dali zo studne vyťahovať ťažké vedrá plné vody. Romantická zlátanina kovových súčastí rôzneho veku a pôvodu sa podarila natoľko, že už o pár rokov nikto nepochyboval o jej pravosti. Železné kusy však hrdzou poškodzovali kamennú obrubu studne z 18. storočia. Preto ju pri jednej z opráv rozšírili a doplnili kusmi umelého kameňa. Jej pôdorys sa zmenil z kruhového na skoro štvorcový so zaoblenými rohmi. A „klietku“ už neposadili na kamenný základ, ale vsadili ju do vnútra obruby. Vtedy sa už rozširovala fáma, že ide o „klietku hanby“.

Je pravdou, že na hlavných námestiach stredovekých miest sa okrem radníc, strážníc, trhovísk, verejných fontán, sôch Panny Márie a svätcov, popravísk, šibeníc, pranierov, niekedy nachádzali aj „klietky hanby“. Či bola taká v minulosti aj v Prešporku, a ak bola, ako vyzerala, nikto nevie. Rozhodne tam nebola v 18. storočí. Kým napríklad nákres strážnice a praniera z 18. storočia sa zachoval, o „klietke hanby“ sú to len neoveriteľné domnienky.

Železné mreže v Michalskej priekope – záhrade „U červeného raka“- sú dnes, poškodené a hrdzavé, prirazené k telesu Michalského mosta. Autentická kamenná obruba, ktorá bola inšpiráciou potemkinovského kovaného krytu nad studňou, napriek svojej hmotnosti kamsi zmizla. A pripravuje sa vraj ďalšia mystifikácia: na Hlavnom námestí sa má objaviť „pranier“. Pritom v Bratislave sa originálny pranier nezachoval. To, čo sa nachádzalo na nádvorí Starej radnice a je teraz vystavené v expozícii feudálnej justície Mestského múzea, je len moderná napodobenina. Nestačí nám katov dom, kde nikdy nijaký kat nebýval? Ani takzvaný Mozartov dom, kde Mozart nikdy nebol? Či údajný dom Marxovej starej mamy, ktorá (napriek rodnému priezvisku Pressburger) nikdy v Prešporku nebola? Pre koho treba históriu slobodného kráľovského korunovačného mesta Prešporku neustále falšovať?