Na návšteve v dome vinohradníka Daxa

Je to do najmenších podrobností úžitková stavba, a to aj napriek tomu, že vznikla v čase, keď takýto výraz ešte nikto nepoznal. A je postavená vo svojskom štýle, ktorý, samozrejme, pozmenili neskoršie prestavby a prístavby.

Pre vinohradnícke domy je typický predovšetkým široký prejazd brány, akási hala, ktorá býva vzadu, smerom ku dvoru, prehradená zasklenou stenou. Pri bočnej stene sú naskladané lavice, stoly stoličky. Niekedy je tam sklápací nábytok, pripevnený na steny. Do steny je zapustená skrinka, v ktorej bývajú uložené poháre. Ak visí na dlhej palici nad bránou zelený veniec-viecha, znamená to, že sa tu podáva originálne víno z vlastných pivníc. Veľká izba s troma oknami pri ulici hneď vedľa podjazdu sa upraví na pohostenie významnejších hostí. Vynesie sa nábytok, ktorý sa v nej používa v čase, keď tam rodina býva, a miesto toho sa donesú dnu stoly, lavice a stoličky. Druhé dvere izby vedú do kuchyne, kde sa ešte zachovala klenba, ale veľký otvor nad pecou v nej, kde sa údilo v otvorenom komíne, je už zamurovaný.

Obytná izba je priestranná, ale veľmi nízka. Manželské postele nestoja vedľa seba, ale nohami proti sebe. Tak to bývalo zvykom v minulosti, a v domácnostiach, kde udržiavajú starú tradíciu, sa tak postele stavajú podnes. Krásne formované vyrezávané a čiernou kožou potiahnuté kreslo, čiernou kožou potiahnutá sofa a kožou potiahnuté stoličky pochádzajú z dávnych čias. Starožitné sú aj komody a zrkadlo v pozlátenom ráme. Vo vitrínke sú staré hodiny, ktoré si rodina cení ako vzácnu pamiatku. Na stenách visia obrazy, predovšetkým drevoryty s biblickými motívmi, ktoré sú dôkazom toho, že tu býva luteránska rodina ktorá si nadovšetko váži Bibliu.

Prízemie skutočného vinohradníckeho domu obýva vždy majiteľ so svojou rodinou. Nájomníci bývajú buď vzadu vo dvore alebo na hornom poschodí.

Prejazd brány slúži rodine v horúcich letných mesiacoch ako obľúbené príjemne chladné miesto na celodenný pobyt. Presklená stena vzadu sa dá v celej svojej šírke otvoriť. V čase oberačky ňou dozadu do dvora prechádzajú vozy naložené bečkami plnými naoberaného pomliaždeného hrozna. Zastavia sa pred oknami do pivnice, ktoré sú teraz zatvorené čiernymi železnými okenicami, a hroznová kaša sa po šikmom žľabe spúšťa do obrovských kadí pri preši. Je to starobylý preš, takzvaný kamenný.

Celý dom je podpivničený, ale úrovne podláh jednotlivých pivníc nie sú v tej istej výške. Pri prechádzaní miestnosťami treba chodiť stále hore dolu po schodíkoch, takže prehliadka pivnice pripomína návštevu v tajomných podzemných jaskyniach. Moderné pokrokové myslenie majiteľa sa prejavilo v tom, že dal už dávno do celého domu od pivníc po povalu zaviesť plynové osvetlenie. V tom čase ešte o elektrine nikto nechyroval. Plynové osvetlenie tu slúži ešte aj dnes a vo svite jeho jasných plameňov sa radia k sebe sudy s vínom v nekonečnom tmavom rade. Sú to mohutné dubové sudy. Na ich prednej strane je vždy napísaný ich objem, ročník, iniciály vinohradníka. Dôležité šetrenie priestorom predstavujú oválne na výšku postavené sudy, pretože sú oveľa štíhlejšie a do pivnice sa zmestí viac vína.

Skoro všetky vinohradnícke domy a dvory v tejto starej dlhej ulici, ktorá vyzerá skôr ako veľká dedina, sú prejazdné. To znamená, že sa nimi dá prejsť na druhú rovnobežnú ulicu. Je to veľmi potrebné, pretože vozy sa v dlhých úzkych dvoroch nemôžu otočiť.

A hoci sa vinohradnícke domy v niektorých detailoch aj líšia, predsa sú typickými stavbami nášho mesta, ktoré sa odlišujú od iných obytných budov bez ohľadu na to, v ktorej ulici stoja.

Z knihy Elsy Grailich Pressburger Interieurs
preložila Gabriela Holčíková

U starých Prešporákov