Múzeum Artura Fleischmanna takmer zbúrali

V roku 1896 sa v rodine židovského obchodníka so strižným tovarom Simona Fleischmanna narodilo šieste dieťa - syn. Dostal občianske meno Artur. Rodičia, Simon s manželkou Rózou žili s početnou rodinou v nájomnom byte v starom dome pri terajšom Námestí SNP nad poštovým palácom, ktorý je dávno nahradený modernejšou stavbou. Otcov obchod bol na Klobučnickej ulici, ale aj tá vyzerala pred rokom 1910 celkom inak ako dnes.

Po skončení základnej školy zapísali chlapca na Evanjelické lýceum. Rodičia síce bohatstvom neoplývali, ale uvedomovali si, aké je pre syna dôležité vzdelanie. Evanjelické lýceum, vtedy s maďarčinou ako vyučujúcim jazykom, patrilo k prominentným školám v Uhorsku. Evanjelické deti (len chlapci, lebo dievčatá mohli v škole študovať až po prvej vojne), platili školné, ktoré nebolo vysoké. Synovia chudobných prešporských evanjelických rodičov mali dokonca zľavu, alebo dostávali štipendium. Synovia katolíckych rodičov platili asi dva razy toľko ako evanjelici. Židovskí rodičia museli platiť tri až päť ráz toľko. Napriek tomu bolo v škole v niektorých ročníkoch až 50 percent študentov izraelitského vierovyznania.

Chlapci prichádzali z celého Uhorska, žili v internáte pri terajšej ulici Mateja Bela alebo na privátoch. Pre mladého Fleischmanna bolo výhodou, že býval doma. Po maturite (1913) a po prežití svetovej vojny študoval medicínu, ako si to želal jeho otec. Začal v Budapešti a skončil v Prahe. Od malička rád modeloval a jeho snom bolo stať sa sochárom. Počas pražského pobytu súkromne študoval u sochára Jana Štursu. Po absolvovaní lekárskej fakulty sa presťahoval do Viedne. Tri roky tam pôsobil ako lekár, ale ďalej študoval sochárstvo. V tridsiatych rokoch získal viaceré objednávky na sochárske diela vo Viedni, jeho diela nakoniec putovali aj do Nemecka, Holandska.

Po roku 1938 odišiel do Južnej Afriky, dlhšie žil na ostrove Bali, potom v Austrálii. Po vojne odcestoval do Londýna, kde mienil ostať len krátko. Londýn sa však stal jeho trvalým bydliskom. Prežil tam 40 rokov, oženil sa, mal syna. Za jeho sochárske dielo mu kráľovná Alžbeta II. udelila titul Sir. Stal sa katolíkom. Do Bratislavy sa už nikdy nevrátil. Zomrel v roku 1990 v Španielsku.

Prvá svetová vojna znamenala pre mnohých obyvateľov bývalého Prešporka či Pozsony nielen stratu ideálov, príbuzných, rodného mesta, ale aj stratu majetku. Bohatší mali peniaze uložené v akciách a v bankách. Tie po vojne zanikli, uložené peniaze sa „rozplynuli", alebo devalvovali. Tí, ktorí verili, že habsburská monarchia vo vojne vyhrá, požičiavali štátu peniaze prostredníctvom vojnovej pôžičky. Ak by bola monarchia vojnu vyhrala, dúfali vo vysokú návratnosť. Stratili všetko.

Fleischmannovci, poučení stratami iných, sa rozhodli ušetrené a hádam aj zdedené peniaze uložiť do nehnuteľnosti. Kúpili nevábny starý dom v jadre mesta na Korvínovej (teraz Bielej) ulici. Nikdy v ňom nebývali, bol nájomným domom, uloženým kapitálom. Od konca 19. storočia začali stredoveké domy na západnej strane Hlavného námestia a na priľahlých parcelách pri Rybárskej bráne nahrádzať novostavbami. Ak by bola „modernizácia" jadra mesta pokračovala, dalo sa predpokladať, že by aj na mieste stredovekých domov na Bielej ulici, teda aj na mieste fleischmannovského domu (číslo 6) vyrástli novostavby. Hodnota bola viac v lukratívnom pozemku ako v objekte. Dom, našťastie, nezbúrali.

V 70. rokoch 20. storočia sa zistilo, že v murive domu sú zachované fragmenty objektov z 13. a 14. storočia, že na fasáde sú figurálne maľby zo 16. storočia. Pri odkrývaní omietok na nároží susedného domu (Františkánske námestie 7) sa ukázalo, že uličný trakt Fleischmannovho domu bol pôvodne prízemný, alebo tam stál len múr, oddeľujúci dvor od ulice. Juhovýchodný trakt domu postavili asi až v 17. storočí, keď zvýšili aj krídlo pri ulici. Sivé maľby na múre v úrovni prízemia mohli vzniknúť ako príležitostná výzdoba uličky v čase prvej tu uskutočnenej kráľovskej korunovácie (1563).

Na jednotlivých scénach vidno mužov, ako okopávajú vinicu, muža, ktorý sype strapce hrozna z dreveného šafľa, postavu svätého Krištofa a fragment dnes už neidentifikovateľnej mužskej postavy s cisárskou korunou (?). V náznakoch namaľovaných výklenkov medzi obrazmi mohli byť ešte namaľované sochy alebo vázy. Maľby neboli zamýšľané ako trvalá dekorácia steny na viac storočí. Keď už neboli potrebné, zabielili ich. Až po roku 1975 sa dočkali objavu a reštaurovania, poveternostné vplyvy ich však stále ničia.

V dome je stála expozícia diel Arthura Fleischmanna. Vystavené sú predmety zo zbierok Mestského múzea a Slovenského národného múzea, ale aj diela, ktoré z autorovej nadácie zapožičala jeho manželka, pani Joy Fleischmann z Londýna.

Štefan Holčík
FOTO - autor