Po Bazileji sa znovu začalo útočiť na titul

Čože sa stalo, že belasé mužstvo nastúpilo opäť na víťaznú vlnu? V odpovediach prišlo k zhode. Trénera J. Hucka vymenil už podkutý Jozef Vengloš. Prevzal konsolidovaný káder a vdýchol mu víťazného ducha.

Sformoval aj súcu základnú jedenástku: Vencel - Pivarník, Ondruš, Jozef Čapkovič, Gögh - Medviď, Pekarík (Jokl), Novotný - Masný, Švehlík, Ján Čapkovič. Hrávala potom dlho spolu a v stredu 12. júla 1974 oslavovala svoj šiesty titul, keď po dvoch rokoch zosadila z trónu silnú Trnavu. Zavážili najmä góly J. Čapkoviča 14, Švehlíka 11, Masného 8, Pekaríka 7, Jokla a Ondruša po 4... Slovan vyhral štvrtý raz aj Čs. pohár a dokonca piaty raz za sebou skupinu Interpohára. Podľa očakávania sa v roku 1975 zrodil aj siedmy titul. Hráči dozreli, boli neobyčajne populárni a takmer bez výnimky reprezentovali bývalé Československo. V tom roku vybojovali, najmä po slávnom víťazstve nad Anglickom doma (2:1) pred 45 000 divákmi, účasť na záverečnom turnaji ME 1976.

Titul do tretice sa však Slovanu nepodarilo vybojovať. Ovplyvnili to rôzne okolnosti. Pred ME už liga tak nepriťahovala, skôr lákali medzištátne zápasy. Liga sa začala hrať uprostred februára za sibírskych podmienok a skončiť sa musela do 4. júna. Piliere belasých boli po viacerých medzištátnych zápasoch vyčerpané, a tak v poslednom kole prepustili titul Ostrave. Viacerí odborníci dokazovali, že Slovan položil titul na oltár vlasti, pretože tréner J. Vengloš kládol, i keď správne, dôraz na úspechy reprezentácie.

Naskytla sa ešte možnosť zahojiť si trošku rany a získať Československý pohár. Lenže o ten sa malo hrať až po európskom šampionáte. Aj sa hralo, ale iba štyri dni po veľkom víťazstve v Juhoslávii (odveta bola tiež už o týždeň). Nikto nechcel Slovanu aspoň o pár dní odložiť zápasy, vo veľkých horúčavách sa jednoducho „muselo" hrať. Aspoň diváci však dali najavo svoju nespokojnosť. V Prahe prišlo na zápas so Spartou 10 000 divákov (2:3) a v Bratislave (0:1) iba 8000. Aj pohár sa stal teda obeťou triumfu na ME. Každý sa pýtal: To je vďaka belasým za to, že všetko obetovali reprezentácii? Ostala iba trpkosť a smútok. Bolo už isté, že tréner J. Vengloš od mužstva odíde.

Štyri roky bol Slovan v ČSSR jasne najlepším mužstvom. No že mužstvo s belasým nádychom predvedie v Juhoslávii niečo, čo sme od neho ešte nevideli, to bolo veľkým prekvapením. Až po finále to bola séria 21 neprehratých zápasov, po majstrovstvách Európy k ním pridali ešte tri. Svet videl dovtedy najkvalitnejšie a najdramatickejšie zápasy histórie európskych šampionátov, s Holandskom (3:1 po predĺžení) a s Nemeckom (2:2 po predĺžení a 5:4 na jedenástky). Predchádzalo tomu semifinále so ZSSR: v Bratislave 2:0 pred 50 000, odveta v Kyjeve 2:2 pred 100 000 divákmi. Dnes nepredstaviteľné návštevy a skvelé výkony slovanistov, ktorí vyčerpaní „padli za vlasť" a až do roku 1986 sa nedostali medzi ligovú špičku a ani medzi prvých päť najlepších mužstiev.

Jozef Kšiňan, Igor Mráz
Z pripravovanej publikácie Belasá deväťdesiatka
(Pokračovanie nabudúce)